Napriek tomu, že sa jedná o jedno z najznámejších podujatí, nevedel som o ňom skoro nič. Vlastne okrem toho, že sa to beží v nádhernom prostredí Dolomitov. Ešte počas Lazovky 2022 sa mi Martin Urbaník ponúkol, že mi rád odovzdá svoje skúsenosti, že sa mám kedykoľvek ozvať. Samozrejme, že som sa mu ozval práve počas náročných príprav na Štefánik Trail ale aj napriek tomu si Martin našiel čas a poskytol mi obrovské množstvo cenných informácií. Ubytovanie som riešil na poslednú chvíľu a zvolil som si teda nocľah v aute. Na prvý pohľad najmenej pohodlná možnosť, ale dokázal som si v aute vytvoriť potrebný komfort. Hlavne som však mal možnosť stráviť 3 noci v nadmorskej výške nad 2000mnm čo mi okrem nádherných ranných výhľadov priamo spod Tre Cime di Lavaredo umožnilo sa aj aklimatizovať.
Pár hodín pred štartom niekoľkokrát zaprší ale predpoveď hovorí, že počas štartu už by malo byť bez dažďa. Cca 2 hodiny pred štartom Lavaredo Ultra Trail sa náhodne stretávame s Martin Detvajom a preberáme ešte trasu. Spoločne odnášame dropbagy a presúvame sa na štart kde už začína štartovací ceremoniál. Hrajú snáď všetky rockové vypaľováky a atmosféra je naozaj neopakovateľná. Najprv púšťajú do štartovacieho koridora eliťákov a neskôr aj nás ostatných. Tre, due, uno a je odštartované. Celý dav pretekárov sa vydáva v pomerne svižnom tempe centrom Cortiny. Celú trať lemujú fanúšikovia a svojim povzbudzovaním vytvárajú neopakovateľnú atmosféru. Snažím sa posúvať sa v štartovom poli dopredu skôr ako vbehneme do lesa na užšie chodníčky. Pred prvou občerstvovačkou sa mi nesmierne páčil zbeh ešte z Passo Posporcora. Krásne serpentínky, v slušnom tempe beží vláčik bežcov,veď všetci boli ešte čerství, všetci strojovo presné pohyby bez akéhokoľvek zaváhania , vidno že všetci majú čoto už odbehané. Prvú občerstvovačku prebieham bez zastavenia. Mám všetko čo potrebujem, a najbližšia občerstvovačka je iba o 10km. Niekde za Lago Son Forca nás chytá dážď a chladný vietor, preto sa rýchlo zatepľujem. Na občerstvovačku Passo Tre Croci je to už iba pár kilometrov. Tam dopĺňam vodu, do ruky beriem colu, banán a čokoládu. Neviem čo by na moje stravovacie návyky počas ultra behov povedal výživový poradca ale počas tohto dňa mi to je vážne jedno a táto nutrične „vyvážená“ trojkombinácia ma sprevádzala počas celého preteku. Páči sa mi, že usporiadateľ na svojom webe dopredu informuje čo je na jednotlivých občerstvovačkách k dispozícii. Ja až taký náročný nie som (i keď horká čokoláda ma vie počas preteku rozčúliť, uprednostňujem mliečnu, ktorá sa nalepí na zuby a vytvára tak efekt postupného uvoľnovania energie) ale sú bežci, ktorí majú so stravovaním počas dlhších behov veľké problémy.
Na tretiu občerstvovačku v Misurine prebiehame po rôznych zvážniciach ale našli sa aj singláčiky, ktoré som si vážne užil. Nočné behy vo Fatre s čelovkou aj bez sa ukázali ako veľmi účinný tréning a ubieham partičke s ktorou sme dovtedy spolu bežali. Dobieham na občerstvovačku, tankujem voda, cola, banán a čokoláda. Trasa vedie okolo Lago di Misurina a postupne stúpa k Lago Antorno a potom k Rifugio Auronzo. Je ešte tmavá noc a ponad skaly vidieť svietiť nádherný mesiac, naozaj to je jedinečný pohľad, na oficiálnom IG profile preteku som tú fotku zahliadol a je skoro tak krásna ako to bolo naživo. V stúpaní sa formuje skupinka, ktorá ide jednotné tempo, tesne pred Rifugio Auronzo sa od skupinky oddeľujem a dobieham dvojicu ďalších bežcov. Trasa okolo Rifugio Lavaredo je až po Forcella Lavaredo až na pár úsekov behateľný turistický chodník. Je tesne pred svitaním, obloha je bez jediného obláčika, a už od Rifugio Auronzo máme nádherné výhľady na okolité hory. Od Forcella Lavaredo vidíme Tre Cime di Lavaredo v celej svojej kráse. Svitá a odkladám čelovku. Som rád, že som sa tu zastavil dva dni predtým, inak by som isto neodolal nutkaniu sa na chvíľu posadiť a iba sa pozerať. Pretek je pretek a my pokračujeme krásnym ale nesmierne dlhým a náročným zbehom až do Cimbanche, ktorý má cca 9km a za ním nasleduje tiahle stúpanie ďalších cca 5km až na občerstvovačku. Časť zbehu je v čistom štrku, akom keď na stvenisku rozsypete frakciu 0-63. Tento zbeh je zradný aj preto, že láka pustiť si to ale vo vysokom tempe dokáže kvalitne rozbiť nohy. Varovali ma pred tým Martin Urbaník, Jožin Zbažin aj Martin Janík, ktorí to v predchádzajúcich ročníkoch už absolvovali. Volím teda konzervatívne tempo, následkom čoho ma na zbehu obiehajú asi 4 bežci, ktorí vália dole neskutočné bomby. Ukázalo sa to ako správna stratégia, pretože nakoniec som skoro všetkých obehol v ďalších zbehoch, čo nie je zrovna moja silná stránka. Bolo vidno, že chalani už mali značne rozbité nohy práve zo zbehu do Cimbanche.
V Cimbanche prebehlo tradičné tankovanie voda, cola, banán čokoláda a bežím ďalej. Ďalšia občerstvovačka Malga Ra Stua je vzdialená len 9km. Po pár km okolo hlavnej cesty stúpa ďalej trasa zvážnicami až na Forcella Lerosa odkiaľ je nádherný zbeh až na občerstvovačku.
Miestami boli stúpania na zvážnici také strmé, že boli vyliate betónom, predpokladám, že kvôli tomu aby sa nezosunuli. Priznávam, že mi tu ušlo pár sprostých slov. Na občerstvovačke tradičné combo voda, cola, banán čokoláda a k tomu som ešte pridal vajce natvrdo. Vedel som, že najšťavnatejšia časť celej trasy ma práve čaká. Občerstvovačka Rifugio Col Gallina je vzdialená cca 20km a celkovo sa k nej nastúpa cca 1300m. Veľká časť vedie cez „údolie smrti“ Val Travenanzes. Mal som veľké obavy z tejto časti aby ma tu nezachytil silný úpek. Vďaka tomu, že mi vyšla stratégia v noci zabehnúť čo najďalej, som sa tu ocitol v čase keď som si mohol vychutnávať nádherné výhľady ešte v tieni mimo úpeku. Stúpanie je nekonečné, v diaľke nevidno, že by to mohlo mať niekde konca. Malým ale nesmierne cenným spestrením výšľapu bola možnosť nabrať si vodu pri Malga Travenanzes. Vo výšľape ešte dobieham dvoch spolubežcov a nasledujem zbeh na vytúženú občerstvovačku Rifugio Col Gallina. Obmieňam jedálniček a tankujem voda, cola, banán a pečivo s nutelou. Asi 2 km za občerstvovačkou sa rozhodujem zastaviť, tlačí ma zle odložená čelovka a balím aj bundu, ktorú som mal zbalenú okolo pása. Konštatujem, že hneď sa mi beží podstatne lepšie a mal som to urobiť už dávno. V tom mi pípne SMS od Maroš Harenčák na hodinkách, že som prvý v kategórii a bežec za mnou stiahol môj náskok na 15min. Keďže predchádzajúcim správam som nevenoval pozornosť, na hodinkách som ich nestihol prečítať a telefón som ani náhodou nemal v úmysle vyberať, netušil som koľko bol môj pôvodný náskok. Do cieľa ostávalo cca 20km a ja som mal pôvodne v úmysle iba v kľude dobehnúť. No nič teda vyzerá to, že sa bude ešte závodiť. Vedel som, že vo výšľapoch som ešte stále dosť silný ale zbehy som vnímal ako problematickejšie. Postupne som do seba napchal všetky zvyšné gély a carbonexy čo som našiel vo vreckách. Na moje prekvapenie mi začali aj zbehy celkom ísť. Vo výšlape ku Rifugio Averau stretávam slovenských turistov, ktorí mi fandia a aj to mi dodáva ďalšie sily. Vážne netuším, kde som nabral všetku silu na cca 100km. Dodalo mi to sebavedomie keď som videl, že ešte dokážem zabojovať. Prebieham Passo Giao a tankujem tradičné palivo. Na poslednú občerstvovačku je to už iba cca 7km. Kochám sa výhľadmi ale Maroš ma stále spammuje aktuálnymi informáciami o mojom náskoku. Nie vždy som stihol správu na hodinkách prečítať tak valím koľko vládzem. Viem že ma čakajú ešte 2 náročné no nie moc dlhé výšľapy. Obieham ešte asi 3 bežcov, cítim že mám ešte dostatok síl a to aj v zbehoch. Prichádzam k miestu, odkiaľ je už iba zbeh do cieľa. Myslím na slová Martina Urbaníka, a letím dole cez poslednú občerstvovačku. Tankovanie sa nekoná, prebieham bez zastavenia. Vody síce už nemám veľa ale povedal som si, že to riziko podstúpim. Deň pred štartom som si bol tento posledný úsek pozrieť a viem čo ma čaká. 
Sú tam krásne behavé pasáže cez lúky ale aj strmé technické pasáže cez blato, mokré kamene a korene stromov. Viem, že v technických pasážach musím zvolniť, bola by škoda si tam rozbiť hubu pár km pred cieľom. Toľko driny a taká mizerná cieľová foto. Prebieham cez poslednú lúku, tam je posledná časová brána stolík z občerstvením a sprcha. Tá mi asi zachránila život, personál občerstvovačky mal bohovú srandu z toho keď videli ako som vbehol pod sprchu a hltavo pil vodu priamo zo sprchy. Do cieľa ostáva už asi iba 2,5km zbeh po asfaltovej ceste. Obzerám sa a žiadneho bežca za sebou nevidím. Vyzerá že sa to podarilo.
Vbieham do centra Cortiny, všetci povzbudzujú, je to neuveriteľná atmosféra. Vbieham do cieľa s časom 15:15:50, čo sa mi zdá až neuveriteľné. Mám z toho obrovskú radosť. V cieli na mňa máva úplne cudzia dievčina. Dozvedám sa, že je to priateľka Tomasz Kika zo Slovak Ultra Trail, ktorý je ešte na trati. Małgorzata Kruk sledovala ako sa nám všetkým darí na trati a moc mi v cieli pomohla s takými zložitejšími vecami ako obstarať si pivo, vymeniť veľkú finišerskú vestu a pod.
Obdivujem každého, kto to dočítal až sem ale neviem moc písať reporty. Spísal som to tak ako som to prežíval a ešte čerstvo pod vplyvom všetkých emócií, ktoré mi istotne ostanú navždy vryté do pamäti. Moc ďakujem Karinka Ursinyova, Lenka Sent, Jožin Zbažin, že ma na trase povzbuzdovali správičkami a Maroš Harenčák, že si zo mňa vydoloval maximum a samozrejme všetkým doma čo mi fandili. Ďakujem týmto aj za základnú školu ULTRA, ktorú mi poskytli Martin Urbaník a Martin Horniak vo svojom programe #ZAZIULTRA2020. Dík Peter Ondráš za spracovanie gpx podkladov.
0 Comments