TOR 330

Na úvod pár slovami, čo je to Tor Des Géants alebo TOR330. Sú to vytrvalostné preteky, ktorých dĺžka je 335km a celkové prevýšenie cca 30.000m, ktoré je potrebné zdolať v časovom limite 150 hodín. Podľa niektorých zdrojov je to jeden z piatich najťažších vytrvalostných pretekov na svete. Tor Des Géants je Tour of Giants po Valdôtain v dialekte Arpitan, ktorým sa hovorí v údolí Aosta, takže niečo ako prehliadka Obrov. Trasa vedie okolo skutočných obrov ako napr. Gran Paradiso (4061mnm), Monte Rosa (4634mnm), Matterhorn (4.478mnm), Mont Blanc (4809mnm). Štart a aj cieľ sa nachádza v Courmayeuri a bežci na trase prebehnú cez 34 obcí, 25 horských priesmykov nad 2000mnm, okolo 30 alpských jazier a 2 prírodné parky. Najnižšie položené miesto trasy je vo výške 300mnm a najvyššie položené miesto je v nadmorskej výške cca 3300mnm. Ročník 2023 dokončilo 621 pretekárov z celkového počtu 1094 na štarte.

Ako som už v minulých reportoch písal, TOR330 je niečo o čom som už dlhšie premýšľal. Definitívne rozhodnutie prihlásiť sa prišlo po minuloročnom Crossing Switzerland. Tento rok som sa uchádzal taktiež o štart na UTMB, kde ma nakoniec aj vylosovali.

Keďže zlosovanie na TOR prebiehalo neskôr, rozhodol som sa zariskovať a nevyužiť možnosť štartovať na UTMB. Nemuselo to dopadnúť dobre, ale bol som ochotný podstúpiť riziko, že to nevyjde a na TOR ma nevylosujú. Nakoniec všetko dopadlo dobre a bolo som vylosovaný. S prípravou som začal takmer okamžite. Celú zimu som strávil na lyžiach a podstatne viac času sa mi podarilo stráviť aj vo fitku. Okamžite ako zmizol sneh som zahájil bežeckú prípravu. Neprebiehala úplne optimálne, ale podarilo sa mi nabehať potrebný základ km a aj výškových metrov. Počas prípravy som sa zúčastnil Malofatranskej stovky a Nízkotatranskej stíhačky. Posledný mesiac pred štartom som sa snažil venovať všetok voľný čas behu a turistike. Ešte na poslednú chvíľu som dolaďoval výstroj, dokupoval som ešte tenisky a vestu. Tenisky som potreboval obnoviť, 100% vhodné na absolvovanie som mal jedny, potreboval som teda ešte aspoň ďalšie dvoje, aby som mal možnosť výmeny. Vesta potrebnej litráže, ktorú som doposiaľ mal, mi spôsobovala odreniny, preto som riešil náhradu.

Na cestu sme sa aj s Evičkou vybrali s niekoľkodňovým predstihom. Cestou sme sa zastavili na turistike a na ferratách v Dolomitoch. Rozdelili sme si tým dlhú cestu a zároveň som využíval pobyt vo vyššej nadmorskej výške na aklimatizáciu. 3 dni pred pretekom prichádzame do Courmayeuru. 1. noc trávime ešte vo väčšej nadmorskej výške pri Lago Verney. Na zvyšok pobytu sa ubytovávame niekoľko kilometrov od Courmayeuru v La Salle. Pred pretekom ešte absolvujeme povinnú vyhliadkovú jazdu lanovkou na Helbronner (3462mnm). V rýchlosti absolvujeme prechádzku v Courmayeuri. Hlava mi neberie fungovanie v Taliansku. Poobede sa tam proste človek nenaje. Siesta je niečo čo majú asi v ústave. Cez to nejde vlak. Reštaurácia otvorená, sadáme si celí šťastní s tým, že predsalen ochutnáme originál taliansku pizzu alebo pastu. Veľmi rýchlo nám je vysvetlené, že jedlo až o 19:00, teraz iba nápoje. Nakoniec nachádzame bufet, kde nám spravia pizzu a dokonca aj celkom dobrú. Deň pred štartom absolvujeme registráciu, ktorá trvá niekoľko hodín. Asi je to aj pochopiteľné, registrovať viac ako 1000 účastníkov isto zaberie čas. Pred registráciou sa stretávame s Jankom Obuchom a neskôr aj s Tomášom Štverákom.

Zo Slovenska sme tu iba dvaja a obaja sme z Martina. Česká republika tu má o niečo lepšie zastúpenie. Tomáša Štveráka som sledoval v jeho príprave pred TOR330 a myslím, že je veľmi dobre pripravený. Tento húževnatý chalan veľmi dobre vie, čo chce a cieľavedome si ide za svojim. Veľmi mu v tom fandím.

Po registrácii letíme na ubytko pobaliť ešte všetko do dropbagu a ešte niečo pospať do zásoby. Najbližšie dni toho moc nenaspím, preto je každá minúta vo vodorovnej polohe veľmi žiadaná. Počas balenia sledujeme na YouTube prenos z predpretekového briefingu. Žiadne nové informácie sa nedozvedáme, najpodstatnejšie je, že finálna trasa bola potvrdená a nie sú v nej žiadne zmeny.

Deň D. Ráno vstávame, dávame si rýchle ale výdatné raňajky. Cestou berieme v campe Janka a smerujeme do Courmayeuru. Zanášame dropbagy a ideme smerom k štartu. Mesto je preplnené. Bežcami, supportom, taktiež aj fanúšikmi. Cítiť úžasnú atmosféru, kvôli ktorej sa tiež na tieto podujatia chodí. Lúčim sa s Evičkou a zaraďujem sa s Jankom do davu bežcov v štartovom koridore. Evka to vôbec nebude mať jednoduché. Support na takomto podujatí je poriadny záhul. Evička je pomerne čerstvý šofér a teraz bude mať možnosť vyskúšať si svoje schopnosti v úplne neznámom prostredí. Ja teda ani na chvíľu nepochybujem o tom, že to zvládne, nič to však nemení na tom, že to bude aj pre ňu ultra výkon.

Courmayeur -Valgrisenche

Pred štartom nám zahrajú všetky možné talianske šlágre, čo väčšinu štartového poľa poriadne zahreje. Mne sa však do nôty trafiť nevedia. Zaznie odpočítavanie v taliančine a je odštartované. Obrovský dav sa pohýňa a prebieha ulicami Courmayeuru. Fanúšikovia okolo trate povzbudzujú a vytvárajú naozaj jedinečnú atmosféru. Pokúšam sa posúvať v štartovnom poli dopredu ale nie je to moc bezpečné, preto sa nechám unášať davom. Vybiehame z Courmayeuru na prvé stúpania. Chodník je úzky a preto sa stále iba držím tempa okolitých bežcov. Tempo je výživné ale zvládateľné.. Na začiatku stúpania sa objaví pár premotivovaných šprintérov, ktorí majú potrebu na úzkom chodníku predbiehať. Pekne mi lezú na nervy. Po niekoľkých stovkách metrov sa štartové pole začína deliť. Snažím sa vždy zalepiť medzeru, keď niekto pred nami odskočí. Vychádzame z lesa a uvedomujem si, že dnes to bude obrovský boj s teplom. Pri prvej príležitosti naberám vodu do šiltovky a výdatne sa zalievam. Prichádzajú prvé zvážnice a je teda dostatok miesta na to, aby si každý našiel svoje tempo, ktoré mu vyhovuje. Vo finálnom stúpaní na Col ARP je tempo privysoké. Nieže by som nestíhal, ale príde mi zbytočné kaliť v tomto teple tak vysoké tempo, preto sa radšej držím trošku pozadu. Spätne pozerám na Strave, že 1352 výškových metrov sme šli za 1:35:38. Pri cca 350km trase je to zbytočne rýchle a som rád, že som sa nenechal strhnúť davom, obralo by ma to o drahocenné sily, ktoré by mi chýbali neskôr. Na vrchole stúpania fandí veľká skupina fanúšikov. Už z diaľky počuť kravské zvonce a pokrik, ktorý ženie bežcov dopredu.

Na prvú občerstvovačku Baite Youlaz zbiehame cca 534 výškových metrov. Snažím sa bežať čo najúspornejšie. Hľadám tempo, pri ktorom cítim, že ešte na zbehu šetrím nohy, ale na druhej strane si uvedomujem, že som v preteku a musím sa čo najskôr dostať do cieľa. Prvá občerstvovačka je pomerne rýchla. Je nás tam ešte veľa bežcov pohromade, naberám len tekutiny do fliaš a niečo pod zub do ruky. Počas behu jem čo som si zobral. Zbiehame dole do La Thuile ďalších cca 700 výškových metrov. Celá dedina je plná fanúšikov a atmosféra je naozaj fantastická. Fandí tu aj Evička, som rád, že sa jej sem zo štartu včas podarilo dostať. V dedine je ďalšia občerstvovačka. Keďže sú to len prvé kilometre opäť iba dopĺňam tekutiny a beriem niečo pod zub do ruky. Čaká nás náročné stúpanie cca 1650m na Col Passo Alto cez Rifugio Deffeyes. Odtiaľ zbiehame ku Bivacco Zappelli a opäť stúpame na Col de la Crosatie. Kilometre aj výškové metre pribúdajú, zatiaľ sa však cítim celkom dobre. Jediné čo si uvedomujem, že sa v tom teple silne prehrievam. Teším sa na prvý „Base Vita“ vo Valgrisenche. Viem, že si tam môžem dať sprchu, trochu sa schladiť a dostať do žalúdka nejaké normálne jedlo. Na trati máme 6 takýchto väčších občerstvovačiek, kde je možné sa vyspať, vyhľadať maséra, nechať si ošetriť otlaky, dať si sprchu a zjesť nejaké cestoviny alebo polievku. Do Valgrisenche dobieham okolo 19:00. Komunikujem s Evičkou a zisťujem, že sa jej sem nepodarilo dostať. Navigácia ju zaviedla na nesprávne miesto, má teda čo robiť, aby sa vymotala odtiaľ kde je. Dávam teda rýchlu sprchu, teplú polievku, mením oblečenie a chystám sa na nočný beh.

Valgrisenche – Cogne

Krátka prestávka a sprcha mi dodali nové sily. Vybieham teda smer Col Fenêtre. Je síce stále teplo, ale teším sa na nočný beh, teda skôr na to, že nebude konečne také teplo. V prvých stúpaniach je síce ešte pomerne teplo, ale zďaleka nie to čo cez deň. Konečne začína beh v noci. Neviem prečo, ale v noci behám veľmi rád. Čakám až do úplnej tmy než zapnem čelovku. Viem, že blízko predomnou aj za mnou sú bežci, ale momentálne bežím úplne sám, užívam si ticho okolo seba a samotu. Pribieham na Rifugio Chalet de L’epée, kde sa stretávame s niekoľkými bežcami. Som spotený a začína byť aj chladno, preto iba v rýchlosti lejem do seba kvantum Pepsi, tankujem tekutiny a beriem jedlo do ruky. Snažím sa ostať v pohybe, aby som nezachladol. Zisťujem, že Pepsi mi akosi nechutí. Cítim umelé sladidlá, ktoré mi nikdy nechutili. Doteraz som si neuvedomil, že je Pepsi taká hnusná. Postupne ju z repertoáru vyradím a nahradím San Pelegrinom s pomarančovou šťavou. Ale ešte na pár občerstvovačkách mi bude otravovať život. Keď v cieli študujem nutričné hodnoty na fľaši Pepsi, všimnem si, že ma chuťové poháriky neklamali. Pepsi má niečo cez 28kcal na 100ml. Ja som sa tým nalieval kvôli energii a oni to šidia nejakými umelými sladidlami. No nič nevadí, nabudúce si musím dávať väčší pozor na to, čo konzumujem. Hlavne v zahraničí. Doma väčšinu vecí poznám a viem, že keď si dám 0,5l Coca Coly, tak do seba dostanem nejakých 225kcal.

Prebiehame cez Col Fenetre a zbiehame dole do Rhemes Notre Dame. Odtiaľ nás čakajú iba samé perly. Stúpanie do Col Entrelor cca 1300 výškových metrov a potom Col Loson cca 1900 výškových metrov. Z Col Entrelor sa mi veľmi dobre beží. Dlhé traverzy ale aj technickejšie serpentíny sa mi bežia naozaj výborne. Pociťujem eufóriu z toho, ako ma to baví. Stále sa snažím mať to pod kontrolou a neprepáliť to. Predsalen som na cca 70.km z celkových 335. Zbieham do Eaux Rousses kde už začínam evidovať niektorých bežcov, s ktorými sa vídam častejšie. Všetci máme na sebe štartové čísla, na ktorých sú aj mená. Ani sa len nepokúšam ich pamätať a dávam im vlastné mená. Odteraz je vysoký štíhly a poriadne šedivý talian Hightower a jeho kamoš v tričku Grivel s vestou Grivel jednoducho iba Grivel. S týmito dvomi sa budeme ešte pár desiatok hodín obiehať. Občerstvovačka mi dodala novú energiu a sily. Na rade je Col Loson. Col Loson 3299mnm je zároveň najvyššie miesto celej trasy. Stúpanie je nekonečné, chvíľami aj naozaj hodne strmé. Je fajn, že si tieto perly môžem vychutnávať v noci a okrem samotných výškových metrov nemusím bojovať ešte aj s teplom. Hore na Col Loson sa mi ujde trocha vody a trocha čaju. Nie je tam síce oficiálny refresh point ale sú tam nejakí organizátori s občerstvením. Po dlhých hodinách stúpania konečne nejaký zbeh. Nohy celkom ešte fungujú, užívam si teda zbeh na Rifugio Vittorio Sella. Začína svitať, mám za sebou prvú noc. Zachviľu bude prvých 24hod preteku ale aj nový deň a ďalší úpek. Na chate dávam polievku a dlho sa nezdržujem. Pokračujem v dlhom zbehu dole do Valnontey a odtiaľ do „Base Vita“ Cogne. Celkové prevýšenie zbehu z Col Loson až do Cogne je takmer 2000 výškových metrov. Posledné kilometre do Cogne ťapkáme po asfalte a nohy majú už celkom dosť nakúpené.

Spolu s nejakou dievčinou v Cogne kufrujeme, nevšimol som si odbočku na občerstvovačku a idem opačným smerom na Donnas. Po cca 1km sa mi to nezdá, volám Evičke a zisťujem, kde presne sa nachádza občerstvovačka. Moje pochybnosti sa potvrdili, vysvetľujem teda spolubežkyni, že odteraz bežíme nazad opačným smerom. Babenke sa to nezdá a pýta sa oproti bežiaceho bežca, dostáva odpoveď „solo italiano“. Evidentne s jeho odpoveďou nie je spokojná, skúša teda ďalšieho bežca. Ten naozaj potvrdí, že ak chceme na občerstvovačku Cogne bežíme správne. Medzitým stretávam oproti bežiaceho Keisuke Minami. Tohoto chlapíka som stretol minulý rok na Crossing Switzerland, kde skončil 3. Celkom ma teší, že mám relatívne malú stratu na takéhoto bežca. Blížime sa k občerstvovačke a už vidím, že mi naproti beží Evička. Ani netuší, ako rád ju tu vidím. Navedie ma na občerstvovačku, kde opäť dávam sprchu, obliekam čisté veci, dopĺňam všetko potrebné do vesty a samozrejme konečne jem ľudské jedlo a nielen kozmickú stravu. Mením paličku, ktorú sa mi podarilo pri zbehu zlomiť.

Cogne – Donnas

Opäť vybieham a cítim, že sa začína ďalší deň boja s teplom. Prvá časť je pomerne plytká a behateľná. Prekvapuje ma ako blízko je prvá občerstvovačka. Pár km za občerstvovačkou rozbaľujem palice a zisťujem, že výmena zlomeného segmentu neprebehla hladko a jeden segment mám poškodený. Balím teda jednu paličku do vesty a šľapem iba s jednou. Keďže si nie som celkom istý, či mám ešte v dropbagu použiteľnú zálohu, volám Evičke, aby sa stavila v nejakom športovom obchode a kúpila mi paličky. Úloha znie ultra bežecké paličky, niečo ľahké, najlepšie asi Leki. Netuším čo by sa tu dalo kúpiť. Predpokladám, že Leki sú asi všade. Videl som ich aj v Courmayeuri, takže by to nemal byť problém. Doposiaľ používam Mountain King Trail Blaze nielen preto, že sú nesmierne ľahké (105g/ks) ale aj preto, že ako jedni z mála na trhu predávajú aj náhradné segmenty. Občas sa podarí paličku zlomiť, stalo sa mi to napríklad aj s Dynafitom, čo u iných značiek znamená nákup nových paličiek…

Takže po vybavení svojej objednávky šľapem ďalej smer Finestra Di Champorcher. Prechádzam ešte okolo nejakej súkromnej chaty, kde mi ochotný pán cez plot čapuje vodu do fľaší. Z Cogne na Finestra Di Champorcher je to spolu cca 1700 výškových metrov. Opäť v horúčave, takže voda navyše sa určite hodí. Prebieham okolo Rifugio Sogno a štverám sa posledné strmé výškové metre. Zo sedla opäť zbeh. Hlave sa trošku uľaví pri každej zmene. Po dlhom stúpaní spraví zbeh veľmi dobre hlave, ale asi aj nohám. Na Rifugio Del Misérin dopĺňam vodu a už sa neviem dočkať občerstvovačky. Tá prichádza na Rifugio Dondena, teplé jedlo na mňa pôsobí blahodárne. Na občerstvovačkách fičím už výhradne iba na San Pelegrine po Pepsi sa ani neobzriem. Nezdržiavam sa dlho a bežím ďalej. Ak som predchvíľou povedal, že zbeh mi spravil fajn, tak v tejto ale aj ďalšej pasáži ho začínam preklínať. Nohy ešte idú, čomu som nesmierne rád, pretože podľa údajov usporiadateľa, je z Finestra Di Champorcher do BaseVita-Donnas cca 3560 výškových metrov zbehu. Podľa mňa sa tam niekde sekli ale určite je tam riadna porcia cez 2000m.

Pred Chardonney – Champorcher mi vyplo hodinky. Som na trati cca 29 hodín a nečakal som, že už by mohli byť vybité. Majú už svoj vek, čo cítiť hlavne na životnosti batérie. Chvíľu hromžím, že Coros nemá pri okne s mapou, ktorú väčšinou pri pretekoch používam, aj ukazovateľ stavu batérie. Nakoniec vyberám powerbanku a nabíjam hodinky. Zároveň spúšťam opäť navigáciu. Drobný problém, ktorý ma síce zdržal, ale pomohol mi odviezť pozornosť od nekončiaceho zbehu. Keď dobieham do Chardonney – Champorcher, som trochu dezorientovaný. Z nejakého dôvodu si myslím, že som mal byť už v Donnas. Do Donnas je to ešte nejakých 15km. Bežím teda ďalej. Na pol ceste je malá občerstvovačka Pont Boset. Rýchlo sa tam občerstvujem a vyrážam smer Donnas. Trail sa kľukatí okolo rieky. Chvíľu stúpa, chvíľu klesá. Začína prevažovať chodník s kamennými schodmi. Schody hore, schody dole, stále samé schody. Do Donnas už iba schody. Netuším, že za Donnas budú tiež dlho iba samé schody. Hore aj dole. Nachvíľu zbieham z chodníka dole na asfaltový povrch a prebieham cez Bard. Po cca 2 km vbieham do Donnas. V Donnas prebieham po Via delle Gallie postavenej ešte Juliusom Caesarom Augustom a bežím popod 4m vysoký oblúk. Cesta je vytesaná v úseku 221m do skaly. Je to niečo naozaj pozoruhodné a krásne, ale radšej by som bežal po vedľajšej asfaltke, keďže tu každý jeden krok bolí. Povrch je totiž samá diera, pomerne hrboľatý a tvrdý, dosť blbo bežaťeľný. Teší ma, že čochvíľa budem už na „Base Vita“ Donnas. Prebehnem mesto z každej strany, naozaj mám dojem, že už som bol všade a konečne vbieham na občerstvovačku.

Už pomerne dlhú dobu som riešil, či dám v Donnas prvý spánok alebo sa vyspím až neskôr na niektorej z občerstvovačiek. Najbližšia „Base Vita“ je o 54km a po slušnej porcii cca 6000m stúpania. Pomedzi to sú občerstvovačky, ktoré však netuším, ako vyzerajú. Niektoré občerstvovačky na horských chatách boli len stany postavené pri chate. Ak si môžem vybrať, zdriemnem si radšej tu a na túto porciu naberiem sily na mieste, ktoré je na to vybavené. V Donnas preto rýchlo dávam sprchu, obliekam čisté veci, dobíjam hodinky, čelovku, telefón, dávam teplé jedlo, balím z dropbagu nové gély a jedlo, ktoré budem potrebovať a zaliezam do auta na matrac pre hodinku a pol spánku. Pri všetkom mi asistuje Evička a som rád, že ju tam mám a môže mi so všetkým pomáhať.

Evička mi sem doniesla nové palice, ktoré po porade s mojimi drahými kamarátmi zakúpila. Už pri prvom pohľade na ne mi navrie žila na čele. To, že niečo takéto kúpila Evička by som sa nedivil, nemá s tým absolútne žiadnu skúsenosť. Ale že jej to odsúhlasili moji kamaráti, mi nejde do hlavy. Sú to síce Leki, ale turistické. Majú dostatok karbónu na to, aby sa za nimi dal potiahnuť traktor a rúčky majú bambule také, že by sa za ne nehanbil ani Krakonoš. Hromžím a nadávam na… Veď on vie na koho. V danom obchode boli toto jediné Leki s vhodnou dĺžkou. Mali tam aj Gipron s hmotnosťou 110g/ks ale pán znalec, radiaci Evičke nepozná značku, ktorá sa venuje výrobe výhradne palíc viac ako 100 rokov. Môj výlev by asi trval dlhšie, ale nemám na to čas. Lovím v dropbagu súčiastky a zisťujem, že ešte mám funkčný segment mojich palíc, na ktoré som zvyknutý.

Donnas – Gressoney

Keď sa budím ani neviem, že som spal. Dávam do seba ďalšie jedlo a vyrážam z Donnas. Chvíľku trasa vedie po meste, opäť mám pocit, že vlezieme do každej prdele v tomto meste. Možno sa mi to iba zdá, ale stále idem niekde zo strany na stranu. Po pár km nastupujú opäť chodníky so schodmi. Moje obľúbené schody hore, schody dole, všade samé schody. Chodníky vedú pár desiatok metrov ponad dediny. Je zrejmé, že najobľúbenejšieho stavebného materiálu -kameňa, je tu prebytok. Míňam desiatky schátralých domčekov z kameňa. Chodníky a aj tie poondiate schody sú z kameňa, všetko je tu z kameňa. Relatívne rýchlo prichádzam na prvú občerstvovačku. Cítim sa pomerne sviežo, preto beriem iba kúsok jedla do ruky a prchám preč. Zahliadol som tam Hightowera. Kývnutím ruky ho zdravím a je mi jasné že o chvíľu ho mám zase v pätách. Trail opät pokračuje po chodníkoch so schodmi, prebiehame cez nejakú ďalšiu dedinu a začíname stúpať. Na chvíľu sa dokonca objaví celkom behateľný trailík, ktorým si celkom z chuti zabehnem. Obieham Hightowera, ktorý ma medzitým svojimi míľovými krokmi predbehol. Po behateľnej časti sa chodník napriamuje. Nie tak, ako by som si prial, začína totiž pomerne strmé stúpanie. Keďže je noc, je o poznanie chladnejšie a cítim, že sa mi ide podstatne lepšie ako cez deň. Makám teda smerom hore a po porcii cca 1100 výškových metrov prichádzam na občerstvovačku.

Celkom slušne sa schladilo, zatepľujem sa teda a rýchlo čosi zjem. Evidujem, že je tam nejaký pretekár, ktorý to zabalil. Hovorím si, že na DNF vyzerá celkom sviežo. Zrejme ho vyradilo nejaké zranenie. Pevne verím, že mne sa niečo také bude vyhýbať. Na občerstvovačku prichádza Hightower, snažím sa teda vypadnúť čím skôr. Chodník stúpa prudko hore, výškové metre bolia, ale aspoň to už nie sú tie blbé schody. Občas sa stúpanie trošku sklopí a ja môžem pobehnúť. Prechádzam cez mokrade a z diaľky vidím svetlo chaty, kam zrejme stúpam. Točím sa dookola, aby som po hrebeni mohol vystúpať na Rifugio Delfo E Agostino Coda. Je jasná noc, zhora sú krásne výhľady. Na chate sa zdržím iba minimálne a pokračujem ďalej. V tejto časti sú celkom pekné behateľné pasáže. Celkom si to užívam. Je príjemne chladno, terén je chvíľami behateľný, som rád, že môžem zrýchliť a priblížiť sa k cieľu. Niekoľkokrát prebieham okolo značky, že by mala nasledovať nejaká chata. Dlho žiadnu nevidím, nakoniec to púšťam z hlavy. Príde mi, že sa stále točím jedným smerom a že čochvíľa musím prísť na miesto, kde som už bol. Terén je rozmanitý, klesania striedajú stúpania. Možno to nie je najľahšia pasáž, ale tá rozmanitosť z nej robí ľahšie stráviteľnú pasáž.
Prichádzam na Rifugio Del Lago Della Barma.

Je tesne pred svitaním a sedí tam pomerne veľa bežcov. Dávam si cestoviny, dopĺňam vestu a po príchode Hightowera vyrážam. Najbližšie úseky sú opäť celkom behateľné. Prebieham po zvážnici pod Col du Marmontana. Prechádzam cez Col du Marmontana a zbieham ku občerstvovačke pri Lago Chiaro. Tesne pred občerstvovačkou obieham Florence Golay-Geymond, najrýchlejšiu ženu na trase TOR450. Občerstvovačku absolvujem veľmi rýchlo a zbieham dole do údolia. Teda iba ja si myslím, že zbieham dole. Po chvíli sa chodník dvíha a opäť smerujem hore na Crenna di Ley. Tam už za sebou počujem Hightowera a Grivela. Zbieham dole na občerstvovačku Colle Della Vecchia. Terén je tu pomerne technický, každý jeden krok treba mať premyslený. Tesne pred občerstvovačkou ma obiehajú Hightower s Grivelom. Na občerstvovačke sadám, cítim že teplo ma ubíja, snažím sa doplniť čo najviac energie a ládujem do seba cestoviny. Vidím, že Grivel je pri chuti a poháňa Hightowera. Chalani sa na občerstvovačke nezdržujú dlho a ja padám hneď za nimi. Stúpame kúsok do sedla, odkiaľ nasleduje pomerne výživný technický zbeh do Niel – Dortoir La Gruba. Vždy, keď si v zbehu myslím, že viem kam ideme, chodník sa stočí a začne niekam stúpať, potom nasleduje traverz a opäť zbeh. Toto sa opakuje niekoľkokrát, vo svojej hlave rezignujem a už sa viac nesnažím uhádnuť, ktorým smerom pôjdeme. Pri každom ďalšom stúpaní si hovorím, že je to vlastne fajn, pretože je tu takmer 30000 výškových metrov a čím väčšiu porciu si z nich ukrojím teraz, tým je to lepšie. Vbiehame na občerstvovačku Niel – Dortoir La Gruba.

Je tam pomerne veľa ľudí, všetci nám fandia. Atmosféra je opäť úžasná. Neviem sa nasýtiť San Pelegrina a stále sa ním nalievam. Z kuchyne mi donesú polentu s paradajkovou omáčkou. Je to asi najlepšia polenta, akú som kedy jedol. Áno pri takomto výdaji energie sa môže zdať, že všetko človek s chuťou zje, ale nie je to tak. Medzi občerstvovačkami do seba súkame veľké množstvo gélov, rôznych slaných a sladkých keksov, všelijakých tyčiniek a neviem čoho ešte. Žalúdok sa tomu od určitej doby začína brániť. Dal by som si ešte jednu porciu polenty ale viem, že by ma to tu zabilo. Grivel máva na Hightowera a ja viem, že musím tiež vypadnúť. Šľapeme vo štvorici na Colle Lazoney v rozpätí pár desiatok metrov. Po občerstvovačke cítim novú energiu ale aj to, že sa vo výšľape prehrievam. Spomaľujem trochu aby som sa neuvaril. Z Colle Lazoney zbiehame cez Bleckene – Lòò Superiore, kde medzi dobrovoľníkmi prebieha nejaká narodeninová oslava až dole do „BaseVita“ Gressoney. Obieha ma Keisuke Minami čo ma dosť prekvapuje, nakoľko som si myslel, že je ďaleko predomnou. Začínam toho zbehu mať plné kecky a neviem sa dočkať, kedy budem na občerstvovačke.

Konečne vbieham na občerstvovačku. Čaká ma tam už Evička. Dávam rýchle jedlo, nabíjam čo treba, letím do sprchy a vidím, že masážny stôl je voľný. Líham teda na masáž. Na vedľajšom stole leží Luca Papi a zabáva tam dievčatá. Luca beží 450km trasu. Ja, chvíľu potom ako ľahnem na masážny stôl, strácam vedomie. Budím sa až po masáži s vypreparovanými chodidlami. Zatiaľ čo som vytuhol, oblepili mi miesta, kde sa mi začali robiť otlaky. Trošku s nedôverou pozerám na svoje nohy, ale keď sa porozhliadnem, vidím, že to tam na nohách majú skoro všetci. Chvíľu sa teda vypytujem čo to je a ako s tým mám narábať. Vraj s tým nemám nič robiť, je to druhá koža, bude mi to držať, nemalo by mi to v teniskách robiť problém. Naťahujem teda ponožky a letím za Evičkou. Dávam si ďalšiu porciu spánku, po cca 45min vyrážam z auta, mám výčitky, že som sa dlho zdržal na masáži. Každopádne som aj tam pár minút pospal, takže by som mal byť OK. Rýchlo do seba futrujem ešte nejaké jedlo a vyrážam.

Gressoney – Valtournenche

Bežím cez Gressoney pár km. Som rád, že som opäť ukrojil nejakú porciu km behom. Cítim sa celkom dobre, myslím, že mi oddych a masáž dodali novú energiu. Po pár km sa trasa opäť stáča do výdatného stúpania. Stretávam tam staršieho pána – nepretekára s bežeckou vestou, ktorý si kluše hore kopcom. Pánko má aj celkom slušný kotol a celkom ma demotivuje jeho tempo. Som rád, keď ho už nevidím. Na občerstvovačke Alpenzu Grande beriem pár sušienok do ruky, vyťahujem čelovku a pokračujem v stúpaní. Stúpam cca 1000 výškových metrov na Col Pinter. Stúpanie je celkom výživné, ale ide sa mi veľmi dobre. Vždy keď sa pozriem hore nad seba, zdá sa mi, že vidím hviezdy. Avšak až po chvíli si všimnem, že sa pohybujú a sú to čelovky bežcov. Z Col Pinter nasleduje zbeh cca 1300 výškových metrov do Champoluc. Fakt si to užívam. Beží sa mi fantasticky, vyhovuje mi, že je noc a teda je o niečo chladnejšie. Dobieham do Champoluc a stretávam bežcov, ktorých nepoznám. Dobehol som teda skupinku, s ktorou som ešte nebežal.

Nemám potrebu sa dlhšie zdržať, dávam rýchlu polievku a vyrážam. V pätách sú mi bežci, ktorých som pred chvíľou dobehol. Najbližšie km sú po rovine alebo iba s minimálnym stúpaním, snažím sa teda bez prestávky bežať. Chalani za mnou kráčajú, takže sa im vzďaľujem. Pribieham do Saint-Jaques a v strmom stúpaní prechádzam do chôdze. Vidím za sebou prvých bežcov. Hovorím si, že chalani riadne zabrali, keď ma na takom krátkom úseku dobehli. Nevenujem tomu viac pozornosť a idem si svoje. Niekoľko bežcov ma vo svižnom tempe obieha. Stúpam ďalej, užívam si to, že mi to krásne ide. Vtom pociťujem pod ľavým kolenom ostrú bolesť. Ako keby mi tam niekto vrazil nôž. Bolesť je naozaj neznesiteľná. Sadám si na zem a prvé čo ma napadne je, že je všetkému koniec. Snažím sa zachovať si chladnú hlavu. Skúšam nohu vytriasť a pokračovať ďalej. Bolesť je obrovská. Opäť si sadám. Obiehajú ma desiatky bežcov. Až vtedy si všímam, že majú iné štartovné čísla. Sú to bežci na 130km trati. Sú ich stovky. Sedím v tráve a zvažujem čo idem robiť. Nevidím moc reálne, aby som pokračoval.

Mám pred sebou ešte cca 113km a ďalších cca 10.000 výškových metrov. Ak som tu aj náhodou skončil, mám dostatok času, aby som sa tu ešte chvíľu motal po trati. Dávam dole z ruky Buffku naťahujem ju na nohu, vkladám do nej drevený špalík, ktorý otáčam a Buffka funguje ako elastický obväz. Netuším, či to pomôže alebo nie. Pokúšam sa robiť čokoľvek, čo by mohlo pomôcť. Nafutrujem sa gélmi, Gutarom a všetkým, čo mám k dispozícii. Pomaly sa snažím pohybovať dopredu. Okrem samotnej bolesti je problém aj v množstve bežcov 130km trasy, ktorí práve okolo mňa prebiehajú. Chodník je úzky takže sa im v cca 5 sekundových intervaloch uhýbam. Ani neviem ako som prešiel okolo Rifugio Grand Tournalin. Viem len, že musím prejsť cez dve sedlá Col de Nannaz 2775mnm a Col Des Fontaines 2694mnm a odtiaľ sa dostať dole do „BaseVita“ Valtournenche. Do Valtournanche je to z miesta, kde sa mi to stalo, asi len 14km +1200m a -1430m. Pre mňa to však nemá konca. Viem sa pohybovať iba chôdzou a aj to veľmi pomalou. Snažím sa klásť nohu tak, aby ma to bolelo čo najmenej. Samozrejme ešte stále sa v cca 5 sekundových intervaloch uhýbam spolubežcom. Neviem čo je teraz horšie, či tá bolesť alebo to, že tohto postupu mám už plné zuby. Prišiel som sem závodiť a nie sa pajdať po chodníkoch. Samozrejme, že som nemal ambície porovnávať sa s tými najlepšími, ale s Hightowerom a Grivelom som závodiť chcel. Po hodinách presunu niekde nad Cheneil ma obieha Hightower. Pravdupovediac, ma pekne naštvalo, že som si pred ním vytvoril niekoľkohodinový náskok a prichádzam oň. Ba dokonca budem vôbec rád, ak vymyslím spôsob ako sa dostať do Courmayeuru. Analyzujem, čo som spravil zle. Prečo sa mi to stalo, čo s tým idem robiť.

Ani neviem ako, ale prichádzam do Valtournenche. Evička už vie, že som totálne nanič a snaží sa ma ukľudniť. Vyhľadávam doktora a riešim s ním čo by mi mohlo byť a či viem pokračovať ďalej. Doktor ma prezrie a nevieme nahmatať nič bolestivé. Doktor krúti hlavou, konzultuje to s fyzioterapeutom. Dochádzame k tomu, že by to nemalo byť nič vážne. Má nejakú hypotézu čo mi je, ale ja sa priznám, že netuším či na tom môže byť niečo pravdy. Fyzioterapeut si myslí, že dochádza k treniu nejakej šľachy o meniskus a to má byť bolestivé. Ľaduje mi koleno. Radí mi, aby som skúšal kráčať nejako inak, aby som zmenil tenisky, aby som proste skúsil namáhať a zaťažovať nohu úplne inak ako doposiaľ a keď sa bude dať, aby som ľadoval alebo chladil. Znie to ako fantastická rada, ale neviem ako s ňou naložiť. Zisťujem ešte, aký je jeho názor na moje pokračovanie, či si môžem nejako vážne ublížiť. Podľa jeho názoru mi nehrozí žiadne vážne poškodenie. Jeho slová sú mi na chvíľu vzpruhou a začínam vidieť tlejúcu zápalku na konci tunela. Idem sa rýchlo najesť a spraviť všetky servisné úkony, ktoré potrebujem. Opäť líham do auta a na cca hodinku zaspávam.

Valtournenche – Ollomont

Na zvonenie budíka moc nereagujem, Evička ma musí vyhnať zo spacáku. Vstávam a idem čosi prejesť. Obúvam druhé tenisky, tak ako mi poradil fyzoš a pokúšam sa zistiť v akom som stave. Noha síce ešte bolí, ale prudká bolesť ustúpila. Skúšam pobehnúť. Nie je to úplne komfortné, ale ani nie nemožné. Hovorím si, že na najbližších kilometroch otestujem čo sa dá s nohou podniknúť. Situácia už nevyzerá až tak tragicky ako včera, ale po pár krokoch považujem za predčasné akékoľvek uzávery. Pozitívne hodnotím počasie, keďže je citeľne chladnejšie. Padajú prvé kvapky dažďa ale vôbec mi to neprekáža, vyberám nepremokavú bundu. Dážď mi prijemne chladí nohy čo je teraz veľmi vhod. Stúpam cca 850 výškových metrov na Rifugio Jean Barmasse. Skúšam nohu zaťažiť o niečo viac, ale cítim, že to má svoje limity. Pri zvýšenej záťaži cítim nástup zvláštneho pocitu, ešte to nie je bolesť, ale niečo ako tlak v mieste, kde ma to predtým bolelo. Dážď silnie a so stúpajúcou nadmorskou výškou klesá aj teplota. Som celkom rád, keď prichádzam na Rifugio Jean Barmasse. Chata je pomerne plná, všetci sú natlačení dnu a zohrievajú sa. Dávam si horúci čaj a niečo malé pod zub. Vyzliekam sa do boxeriek, všetko mokré žmýkam na terase. Obliekam suché tričko, vyžmýkané kraťasy, goráčové nohavice, teplú vestu, nepremokavú bundu a vyrážam ďalej.

Svojim pajdaním som predchádzajúcu noc stratil fúru času, preto chcem teraz minimalizovať prestoje. Najbližšie kilometre prebiehajú na moje prekvapenie celkom hladko. Noha nie je úplne v poriadku, ale ani zďaleka nemám bolesti ako včera v noci. Občas sa prichytím pri tom, že mám snahu zatlačiť viac ako je asi vhodné a vtedy sa noha pripomenie bolestivým škubnutím. Chvalabohu vždy sa spamätám a pokračujem vo voľnejšom tempe. Tento úsek nie je moc náročný, takže premýšľam, koľko času som asi stratil a v akom čase je pre mňa reálne doraziť do cieľa. Prestáva pršať, preto zhadzujem zo seba všetko nepotrebné. Prichádzam na Bivacco Vareton, v rýchlosti sa občerstvujem a pokračujem ďalej. Na Rifugio Lo Magià je to pomerne dlhý traverz a zbeh cca 900 výškových metrov. Cítim, že zbehy mi moc nejdú. V technickejších pasážach je noha dosť bolestivá. Mierne klesania a rovinky sa pokúšam behať. Rifugio Lo Magià je chata s veľmi príjemnou atmosférou. Viem si predstaviť, že by som tu strávil aj viac času, bohužiaľ dávam iba polievku, dopĺňam všetko potrebné a vyrážam opäť do dažďa. Počasie sa stále prudko mení. Chvíľami mi je v prudkom stúpaní teplo, chvíľami zase pri silnom vetre a daždi zima. Zapínam a rozpínam sa neustále. Darí sa mi regulovať teplotu bez toho, aby som zastavoval a obliekal alebo vyzliekal sa. Pomerne dlhú časť ťaháme spolu s jedným týpkom, bohužiaľ už si nepamätám kto to bol. Na Rifugio Oratorio Di Cuney docvakávame ďalších bežcov. Dobehli sme tam dvojicu chalanov a dvojicu dievčat.

Na chate sa rýchlo občerstvujem a vyrážam prvý. Všetci idú hneď za mnou. V najbližších hodinách pokračujeme spolu v niekoľko stometrových rozostupoch, poradie sa pozvoľna mení, ale viacmenej sa pohybujeme ako kompaktná skupina. Prichádzame na miesta, kde vidím pozostatky čerstvého snehu. Pravdepodobne tu v uplynulých hodinách zľahka zasnežilo. Prechádzame cez Col de Chaleby na občerstvovačku Bivacco Rosaire Clermont a odtiaľ ďalej na Col de Vessonaz. Potiaľto je to síce náročné, ale naozaj krásne. Noha nie je úplne OK, ale ako tak drží, teda až na chvíle keď zbytočne tlačím na pílu. Hlava akosi stále odmieta prijať, že na tomto podujatí je so závodením koniec a je potrebné sa čo najefektívnejšie dostať do cieľa. Prichádza úsek do Oyace. Úbohých 9,5km, ale klesanie 1600 výškových metrov. Na túto pasáž by som najradšej zabudol. Mix technického terénu, ale aj nenáročných zbehov dáva zranenej nohe zabrať. Skúšam ju ukladať rôznymi spôsobmi, pokúšam sa analyzovať, aký pohyb mi robí horšie a aký menej zle. V zásade je to úplne jedno a každý jeden krok mi spôsobuje mučivú bolesť.

Predbieham jednu španielku, ktorá je na tom asi ešte horšie ako ja. Pokúšam sa vyzistiť či náhodou nemá niečo od bolesti. Jazyková vybavenosť tejto pretekárky nám neumožňuje povýšiť náš vzťah na kamarátsky a preto ju len s nadávkami predbieham a snažím sa nemyslieť na to že mizerné 4km mi isto budú trvať viac ako 2 hodiny. Šialené čísla, hlava mi to neberie, bojujem s bolesťou, morálom a ešte aj s hladom, keďže mi tento úsek zaberá viac času ako som počítal. Snažím sa komunikovať s Evičkou avšak moja tlačítková Nokia síce vydrží na jedno nabitie viac ako 7 dní, ale čo sa týka príjmu signálu je na tom žalostne. Prichádza tma a zapínam čelovku. Po chvíli dochádza baterka a čelovka sa prepína do minimálneho módu. Je mi to úplne jedno a odmietam kvôli tomu zastaviť, aby som vymenil baterku. Pri rýchlosti, ktorou sa pohybujem, nepotrebujem svietiť ďalej ako 3m pred seba. Viem, že čelovka v tomto režime vydrží určite aspoň 2 hodiny. Evička mi ide naproti a myslím, že je prekvapená v akom žalostnom stave ma nachádza. Nie som moc komunikatívny a asi som aj nevrlý, možno sa dajú použiť aj horšie výrazy. Každopádne som konečne v Oyace. Vyhľadávam lekára a pokúšam sa vymámiť niečo proti bolesti. Dostávam nejaký šumák, z čoho nie som nadšený, ale asi je to takto lepšie. Niekoľkokrát spucujem plný tanier cestovín. Popritom ešte všetko možné čo nájdem. Zdržiavam sa cca 1 hodinu.

Doplnenie energie a oddych na mňa pôsobia blahodárne. Teda aspoň v najbližších minútach. Čaká ma výživný výšľap cca 1300 výškových metrov na Col Brison. V úvode sa mi celkom dobre šľape, dávam si pozor aby som to s tempom neprehnal, ale aby to nebolo ani nejaké flinkanie. Cca v polovičke výšľapu ma premáha únava a úplne strácam kontakt s realitou. Premýšľam nad tým prečo takto v noci šľapem na nejaký kopec? V zápätí aj sám sebe odpovedám, spomínam si totiž na debatu s Evkinou sestrou, ktorá mi rozprávala o chate, ktorá tu niekde hore je. Dokonca si presne vybavujem ako má vyzerať parkovacie miesto, ktoré tam ona má. Šľapem teda hore a porovnávam obraz v mojej hlave s tým, čo vidím. Zatiaľ žiadna zhoda, parkovacie miesto musí teda byť niekde vyššie. Chvíľami zvažujem, že zavolám Evičke, že to neviem nájsť. Preberú ma až čelovky zhora idúcich ľudí. Nie síce úplne ale dostatočne na to, aby som si zase uvedomil prečo tu vôbec som. Šľapem teda ďalej a konečne prichádzam na občerstvovačku Bruson Arp. Okamžite si pýtam kávu, potrebujem sa trošku prebrať. Toto čo som práve zažil je niečo čom som doposiaľ iba počul od iných ultrabežcov. Pod vplyvom spánkovej deprivácie som práve mal halucinácie.

Kopnem do seba kávu, prehodím pár slov s českým bežcom Lukášom Hulkom a pokračujem ďalej vo výšľape. Prichádzam na Col Brison, na všetky strany sú nádherné nočné výhľady. Nemám však moc energie na to, aby som sa kochal, preto takmer okamžite odchádzam smer Ollomont. Viem, že ma čaká zbeh cca 6km a 1300 výškových metrov. Mám v čerstvej pamäti ako som sa vytrápil so zbehom do Oyace. Únava je v pokročilom štádiu, snažím sa udržať v pohybe. Pokiaľ sa mi dá, snažím sa pobehnúť, technické pasáže kráčam. Zachádzam ďalej ako som si dovolil predtým a tlačím už aj cez bolesť. Tempo je mizerné, ale vidím istý progres, ako som sa naučil pracovať so zranenou nohou. Postupne sa cez naozaj rýchlu občerstvovačku Berrio Damon premotám až do „Base Vita“ Ollomont. Posledná veľká občerstvovačka na trase. Reálnosť dosiahnutia cieľa vidím zase o niečo lepšie. Ešte dva dni dozadu by ma nenapadlo, že budem uvažovať o tom či sa dostanem do cieľa.

V Ollomonte ma víta Evička. V trochu sparťanských podmienkach dávam rýchlu sprchu a zjem niečo teplé. Dohadujem sa s fyzioterapeutom, že potrebujem jeho pomoc. Chalan je na roztrhanie, venuje sa niekoľkým stolom naraz. Z môjho pohľadu to nerobí moc efektívne, ale to teraz nevyriešim. Do stanu vháňa horúci vzduch obrovský fukár. Všetok teplý vzduch uniká cez obrovský otvor vchodu. Po cca 30 minútach napadne pánka zavrieť vchod ale to už fukár nefúka teplý vzduch. Nevadí, mám na sebe páperku, takže chvíľu ešte vydržím. Fyzoš ma fakt serie, koľko mu to trvá. Nakoniec ma uloží na stôl. Jeho kolegyňa mi prelepí druhú kožu, ktorú už som mal zničenú. Po značnej chvíli si nechávam oholiť nohu a nalepiť tape. Nič viac vraj pre mňa urobiť nevie. Keď som to s ním po príchode na občerstvovačku riešil, pôsobil sebavedomejšie a vyzeralo, že má aj konkrétnu predstavu ako mi pomôcť. Nevadí, som vďačný aj za toto. Dávam hodinku spánku a chystám sa na finálnu časť do Courmayeuru.

Ollomont – Courmayeur

Opäť mením tenisky, dopĺňam všetky suplementy a potrebnú výbavu. S veľkými obavami vyrážam z Ollomontu. Prvá časť s čerstvými silami na Rifugio Letey Champillon sa mi ide naozaj dobre. Občas pobehnem a myslím, že celkom svižným tempom prichádzam na chatu. Z diaľky počujem, ako mi fandia. Chalanisko pred chatou povzbudzuje sadou asi 5 kravských zvoncov. Na chate je zábava, dievčina povzbudzuje v mexickom klobúku a všetci ma obskakujú. Dopĺňam všetko potrebné a vyrážam smer Col de Champillon. Odtiaľ zbeh cca 1000 výškových metrov do Ponteille. Behateľné úseky sa snažím opatrne prebehnúť. Technickejšie partie kráčam. Na chvíľu ma prinúti k behu aj dron, ktorý ponad nás lieta. V Ponteille si dávam polentu so syrom. Ani zďaleka nie je taká dobrá ako tá, čo som mal pred cca dvomi dňami. Chvíľami sa aj bojím, aby mi z nej nebolo ťažko. Ďalší úsek do Bosses má cca 10km a je tam pomerne veľa zvážnic. Čo môžem sa snažím preklusať, čo nejde bežať kráčam. Trvá to celú večnosť. Zabávam sa napichovaním šišiek na paličky, analyzovaním kravských hovien a vôbec všetkým čo aspoň na chvíľu upúta moju pozornosť. Po skúsenosti zo včera sa snažím nohu šetriť a netlačiť na pílu. Táto stratégia sa zdá byť úspešná. Nie je to síce bezbolestné, ale silné bolesti zatiaľ nemám. Prebieham cez Saint Rhemy. Opäť je pomerne teplo. Keďže nejdem až také vysoké tempo, dá sa to prežiť.

Na občerstvovačke stretávam Oksanu Riabovu, bežkyňu týmu Kailas. Oksana má malé bábätko a nie som si istý či náhodou počas preteku nekojí. Na viacerých občerstvovačkách jej opatrovateľka nosí bábätko. Sedí tam aj Japonec Nobuhito Kubo, s ktorým pobežím záverečné pasáže. Na občerstvovačke dávam opäť cestoviny a veľa tekutín. Vyrážam smer Rifugio Pier Giorgio Frassati. Striedavo klušem a kráčam. Čaká ma cca 1160 výškových metrov. Ide sa mi celkom dobre. Hneď na prvých kilometroch ma obieha Oksana. Ako naberám výšku, obzerám sa a ďaleko za sebou nevidím nikoho. Snažím sa sústrediť na najvyššie možné tempo, ktoré dokážem bez bolesti dávať. Výhľady okolo sú úžasné. Tesne pod chatou prechádzam okolo nejakého kravína a šľapem posledné výškové metre ku chate. Už takmer pri chate začína silno pršať, vyberám teda nepremokavú bundu. Na chate sa občerstvujem, v tom prichádza Japonec Kubo. Pýta sa ma, či ideme pokračovať spolu. Nemám dôvod nesúhlasiť. Na Col Malatrà vyrážame teda vo dvojici.

Striedame sa vo vedení a v pomerne svižnom tempe vychádzame na Col Malatrà. Tam ešte nachvíľu zapózujeme pre fotografov a pár sekúnd si užívame jedinečné výhľady. Zbiehame dole a odtiaľ ešte pár výškových metrov na predposlednú občerstvovačku. Kubo má pár metrov náskok. Keď prichádzam, objednáva si polievku, ja naznačujem, že sa tu nezdržím a púšťam sa dole premočeným technickým zbehom. Občas sa riadne pošmyknem, preto radšej zvoľňujem. Takmer okamžite ma dobieha Kubo. Vyzerá to, že tá polievka ho riadne nakoppla, pretože mi bol takmer okamžite v pätách. Cca 20 minút bežíme pomerne rýchlo spolu dole. Zrejme som to s tempom opäť prehnal, pretože noha sa ozvala prudkou bolesťou. Hromžím a nadávam, že som sa nechal strhnúť závodením a ohrozil som možnosť dokončiť tento závod.

Klušem teda ďalej sám. Už nechcem kráčať, pomaly teda bežím cez bolesť. So zaťatými zubami dobieham na poslednú občerstvovačku Mont de la Saxe. S dobrovoľníkom žartujem, že tu by mali podávať už iba pivo alebo prosecco. Ten na mňa iba nechápavo pozerá. Dopĺňam tekutiny a bežím ďalej. Posledný zbeh po serpentínach bol ako zlý sen. Filmová slučka, ktorá sa opakuje. Dobehnem na koniec serpentíny, otočím sa o 180 stupňov a bežím dole technickým terénom v prachu pomedzi šutre. Na konci zase otočka a zase to isté. Keď vchádzam do Courmayeuru, nechce sa mi veriť, že som to dokázal. Prišiel som sem síce s úplne iným plánom, ale aj tak som nesmierne vďačný, že som sa dostal až sem. Je už pokročilá hodina, ale aj tak sa ešte v meste nájdu fanúšikovia, ktorí ma povzbudzujú. Pribieham do cieľa, objímam sa s Evičkou a užívam si splnený sen. Dávam finišerské pivko, na ktoré som sa tak veľmi tešil.

Po výdatnom spánku ideme na druhý deň do cieľa povzbudiť ešte Janka Obucha. Celé mesto stále žije a povzbudzuje všetkých pribiehajúcich bežcov. Pribieha Janko a my mu samozrejme fandíme. Do Courmayueru sa ešte vrátime na ďalší deň na spoločný ceremoniál. Na záverečnom ceremoniále stretávam ešte množstvo bežcov, s ktorými som sa stretol na trati. Stretávam tam Hightowera, ktorý vyhral svoju vekovú kategóriu. Stretávam tam fyzioterapeuta, ktorý mi pomáhal na trati. Ceremoniál je dlhý úmerne dĺžke preteku. Po jeho skončení sa vydávame na dlhú cestu domov.

Ani sa mi nechce veriť, že sa mi to podarilo, chvíľami som bol na 100% presvedčený, že do Courmayeuru po svojich nedôjdem. Viem, že to mohlo byť lepšie a že ma noha nesklamala len tak. Ak by som chcel spraviť lepší výsledok, chcelo by to podstatne tvrdšiu prípravu aby ani náhodou nemohla nastať situácia, že sa takýmto spôsobom zraním. Takže výsledok považujem za férový a veľmi si ho vážim. Snáď budem mať v budúcnosti sa lepšie pripraviť na túto trasu alebo na trasu TOR450 – Tor Des Glaciers alebo na úplne iné podujatie.

Je možné, že si prípravím svoj vlastný nepretekový projekt. Pár myšlienok, čo by som chcel absolvovať už mám, treba ich nechať ešte dozrieť. V prvom rade potrebujem po totmo dobrodružstve poriadne zregenerovať a venovať sa aj ostatným rozrobeným veciam, ktoré treba dokončiť. Potrebujem dofinalzovať dom a tiež dotiahnuť kurz medzinárodného horského sprievodcu UIMLA, ktorý v súčasnosti prebieha. Všetko sú to časovo pomerne náročné činnosti. Na záver chcem veľmi poďakovať Evičke, ktorá ma podporovala počas celej prípravy a veľmi mi pomáhala aj počas preteku. Veľmi ďakujem aj Peťovi Ondrášovi, ktorý mi pomohol dať dokopy dáta z mojich hodiniek, ktoré boli z nejakých dôvodov trošku poškodené.

Tor Des Géants ďalšie info

web: https://www.torxtrail.com/en/content/tor-des-g%C3%A9ants%C2%AE
FB: https://www.facebook.com/TorDesGeants

IG: https://www.instagram.com/tordesgeants/

parametre: celková dĺžka 335km, stúpanie 29.608m
FKT: 66h39’16”, Franco Collé
moje údaje: natrackovaná vzdialenosť 352,9km, natrackované prevýšenie 24.508m, celkový čas 109:23hod

Strava: https://www.strava.com/activities/9872950300

Použitá výbava

Bežecká obuv: Salomon S/Lab Genesis, Hoka Mafate Speed 4, Hoka Tecton X
Bežecká vesta: Kailas Fuga Air8 III
Bežecké palice: Mountainking Trailblaze Skyrunner Ultra
Hodinky: Coros Vertix
Čelovka: Petzl Nao RL
Okuliare: Julbo Aero Light
Šiltovka: Ciele RD Cap Velocity
Spodné prádlo: Saxx
Ponožky: CEP, UYN
Tričká: Millet LTK Light Zip
Bežecké nohavice: Dynafit Ultra 2/1, Raidlight Ultralight Shorts, INOV Trailfly short
Vetrovka: Salomon S/LAB GTX Shakedry
Nepremokavé nohavice: Montane Pac Plus GTX
Rukávy: Devold Running Merino Sleeve