Crossing Switzerland 2022

Už len pri zhliadnutí parametrov trate (390km +23.600m) som trošku zaváhal. Mám šancu toto vôbec prebehnúť?

Všetko sa to pre mňa začalo podstatne skôr. Po prebehnutí prvého polmaratónu mi k srdcu prirástol trailový beh. Od malička sme s rodičmi trávili veľa času na horách, preto bolo pre mňa prirodzené vyskúšať si odbehnúť horský maratón na Turiec trail a potom Ultrafatru. Neskôr bola samozrejme prvá stovka v Innsbrucku a potom Koruna Turca, ktorú sme si zorganizovali s kamarátmi z Fatra Outdoor Team. Koruna Turca bolo niečo, čo sa odohrávalo v domácom prostredí, ale aj tak to malo dychberúce parametre 210km +11.000m. V roku 2021 som sa prvý raz pokúsil prihlásiť na zahraničné podujatia, kde prebieha losovanie. Na UTMB 2022 ma nevylosovali, na Lavaredo Ultra Trail som mal viac štastia a zúčastnil som sa ho.

Celú zimu pred Lavaredom som mal problém s nohou, ktorý mi neumožňoval behať a tak som sa intenzívne venoval skitouringu. V zásade mi to až tak moc neprekážalo, lebo lyže a sneh milujem zo všetkého najviac. Prišla jar, bolo treba začať behať a tak som musel začať riešiť problém s nohou. Vďaka fyzioterapeutovi a mágovi Martinovi Kasmanovi sme to pomerne rýchlo vyriešili a ja som začal s oneskorenou bežeckou prípravou na Lavaredo.

Tým, že som pomerne dlhé obdobie nebehal, mi beh začal nesmierne chutiť a bavil ma každý tréning. Počas tohto „raušu“ som začal rozmýšľať nad účasťou na nejakom extrémnejšom závode. Vedel som, že chalani z Martina chystajú Tour Des Geants ale tam prebehol proces zlosovania už dávnejšie. Do budúceho roka sa mi nechcelo čakať, netušil som akú môžem mať o rok formu a či sa mi o rok stále bude chcieť niečo takéto absolvovať. Našiel som teda niekoľko závodov, ktoré by spĺňali mnou požadované parametre a mali aj vhodný termín. Povedal som si, že ak Lavaredo ukáže moju dostatočnú formu, pôjdem to na niektorý z nich vyskúšať.
Lavaredo sa mi podarilo zabehnúť nad moje očakávania v čase 15:15:50 na 33. mieste a 1. mieste v mojej vekovej kategórii. Bolo sa teda treba definitívne rozhodnúť.

Voľba padla jednoznačne na Crossing Switzerland, veď čo by mohlo byť ešte viac ako prebehnúť naprieč Švajčiarskom cez celé Alpy. Medzi Lavaredom a Crossing Switzerland bol cca 1 mesiac. Na nejaké zlepšenie formy málo, ale na pokazenie veľa. Na Lavarede som začal mať posledných cca 20km problém s pravou nohou. Na Malofatranskej stovke som bol prihlásený na 50km trasu, kde som si potvrdil, že mám problém a hneď na prvej občerstvovačke som to radšej zabalil. Potreboval som zistiť v čom je problém a či je riešiteľný, nemal som ani náhodou chuť zopakovať si Štefánik trail 2021, kde som cca 80km pajdal s únavovou zlomeninou na ľavom chodidle. Absolvoval som teda koliesko ortopéd, fyzioterapeut, podiater, ďalší fyzioterapeut, masér atď. Začal som mať aj podozrenie, že problémom môže byť aj moja obľúbená teniska, čím sa mi zrútil svet, pretože doposiaľ som ich vyskúšal naozaj veľa a táto mi sedela najlepšie. Nejaké prvé teórie som si na základe názorov podiatra a fyzioterapeutov spravil a do odchodu ostávali už iba 2 týždne.

Cvičil som cca 1,5 hod denne cviky od fyzioterapeutov, bicykloval a riešil, čo obujem na Crossing Swiss. Čím viac topánok som skúšal, tým som bol skeptickejší, či niečo nájdem. Po hodinovom skúšaní na predajni sa mi podarilo nejakú topánku nájsť, ale po cca hodinovom behu som hneď vedel, že to nie je to, čo som hľadal. Relatívne na poslednú chvíľu som teda dokúpil ešte jeden pár do sady, ktorú som mal pripravenú. Stihol som ich ešte v poslednom týždni zabehnúť, ale nebol som s nimi moc spokojný, ako sa chovajú v technickom teréne.
Prišiel týždeň odjazdu, nervozita sa mi začala stupňovať. Netušil som ako som na tom s nohou, k tomu pribúdali pracovné povinnosti…. Nevedel som sa dočkať kedy už vyrazím na cestu, aby som si pred štartom aspoň trochu vyčistil hlavu a utriedil myšlienky. Cestu som si rozdelil na viac častí, bol som pozrieť aj na trať, aby som mal aspoň trochu prehľad v akých podmienkach sa pobeží. Cestou sa mi ešte ozval bratranec žijúci vo Švajčiarsku, tak som využil príležitosť navštíviť ho a prenocovať. Deň pred štartom som si bol ešte obzrieť posledný úsek trate pred Montreux. Na dlhej trati veľmi dobre padne, keď prídete v závere na miesta, ktoré už poznáte a viete čo Vás čaká.

Prišiel deň D.

Ráno nechávame autá v Montreux na parkovisku a autobus nás vezie na štart do Vadúz.

V autobuse stretávam československú dvojicu Martinu Mikulcovú a Tomáša Horochovského, ktorí štartujú v kategórii dvojíc.

Po príchode do Vadúz prebieha registrácia, kontrola povinnej výbavy. Máme ešte niekoľko hodín do štartu a tak sa snažím odpočívať, aspoň na chvíľu zaspať. Premýšľam stále nad stratégiou, ktorú som si zvolil. Keďže nemám moc skúseností, mojim barličkami je iba to, čo už poznám. Rozhodol som sa, že pôjdem tak ako som šiel Korunu Turca, t.j. 200km, potom zaradím spánok a ďalej sa uvidí. V noci sa mi beží lepšie ako počas horúčavy cez deň, preto som chcel v noci zabehnúť čo najďalej. Bol som si vedomý, že moja stratégia má mnoho dier a po trase ju budem musieť prispôsobiť tomu, ako sa mi pretek vyvíja. Veľa vecí je tu odlišných od Koruny Turca. Iná nadmorská výška, iný terén, iné počasie. Večer ešte krátka inštruktáž od organizátorov a pasta party. Čas štartu sa začína blížiť. Hrá hlasná hudba, väčšina ľudí sa skvele baví, akoby ani nešli na porážku 390/24000. Presúvame sa na štart, napätie zo mňa opadáva. Vidím bežcov, ktorých som si pred pretekom prelustroval ako potenciálnych favoritov. Je tam Sangé Sherpa, Wataru Iino, Keisuke Minami. V tom čase ešte netuším, že všetci traja budú naozaj aj na pódiu.

Je odštartované, snažím sa hneď od začiatku držať tempo, ktoré by mohlo byť pre mňa udržateľné. Vpredu sa tvorí skupinka, ktorá sa pomaly vzďaľuje. V tme netuším kto to je, či je to niekto z favoritov alebo len nejaký kráľ štartov. V zásade je mi to aj jedno, ja si chcem bežať svoje a skoro nikdy som v pretekoch nebehal dlhšie s nejakou skupinkou bežcov. Než si zvykneme na značenie trate, niekoľkokrát kufrujeme. Neustále sledujem, čo robí noha, či je všetko v poriadku. Začínam mať obavy, aby som si to celé skôr nepokazil viac hlavou ako samotným problémom s nohou. Na štart som po všetkých možných úvahách nakoniec obul Hoka Mafate Evo. Mám ju vyskúšanú, nie je pre mňa ideálna, ale dokážem v nej behať aj technické pasáže.

Dobiehame na prvú občerstvovačku Sargans (16.km), ktorá prebieha naozaj rýchlo. Dopĺňam jedlo, vodu, niečo zobnem a bežím ďalej. Vôbec netuším, kde sa nachádzam, v akom poradí, ani s kým bežím. Spolubežec sa na trati pýta organizátora na poradie, ale v tejto fáze preteku je mi to úplne jedno. Úvod celého preteku je celkom monotónny. Pravdupovediac, keď sa snažím rozpamätať na niektoré momenty, príde mi to, ako keby sa to udialo pred rokom a všetko sa mi to zlieva. Stále myslím na nohu, snažím sa našľapovať tak, aby som čo najmenej namáhal časť, ktorá bola bolestivá.

Dobieham na druhú občerstvovačku Alp Vorsiez (33. km). Opäť je tam Diego, ako pri prvej. Diego Pazos je držiteľ súčasného FKT na trati Vaduz – Montreux, ktorý má hodnotu 79 hod, okrem toho je hlavným organizátorom tohto podujatia. Rýchlo tankujem všetko potrebné, niečo zjem a vybieham na trať. V najbližšom výstupe ma zastihne svitanie, zhasínam čelovku a kochám sa výhľadmi na okolité kopce.

Počas najbližších hodín sa mi beží veľmi dobre. Dávam si pozor na tempo, nerád by som prišiel o veľa síl. Tempo sa snažím voliť len podľa úsilia, ktoré poznám zo stoviek a idem teda o niečo pomalšie ako na stovke. Na druhej strane, nechcem byť moc pomalý, pretože aj čas na nohách je parameter, ktorý vyčerpáva. Skupinky bežcov okolo mňa sa menia. Neustále ma niekto predbieha, potom zase ja niekoho iného. Stále myslím iba na to, aby som sa nenechal strhnúť nezmyselným závodením, ktoré by bolo v tejto fáze preteku absolútnym nezmyslom. Mám aspoň možnosť vidieť u okolitých bežcov, aké sú ich silnejšie a slabšie stránky. Niektorí dávajú na zbehoch fakt neskutočné bomby, iní majú zase výhodu vo výšľapoch. Takýmito úvahami sa snažím zamestnať si hlavu, aby som nemyslel na nohu.
Niekde pred Base Camp Braunwald začínam mať problém. Ozýva sa ľavé chodidlo. Zo spodu klenby akoby ma niečo tlačilo – pokrčená ponožka alebo niečo také. Tento pocit už poznám a viem, že to nie je ponožka. Nechávam to byť a rozmýšľam, čo s tým môžem robiť. Skúšam rôznym spôsobom našľapovať na nohu a sledujem či to niečo robí. Samozrejme, že sa nedeje vôbec nič. Najbližšia občerstvovačka má byť o 15 km, takže spolieham na to, že tam vyhľadám pomoc a niečo vymyslíme. Teplota začína stúpať a v stúpaní pred Braunwald začína byť neznesiteľne teplo. Vysoké teploty nie sú niečo, čo by som vyhľadával. Keď dobieham do Braunwaldu (82. km), mám z toho radosť. Vyhľadávam maséra, preberám s ním, aký mám problém a sľubuje, že sa mi na to pozrie. Takže si dávam teplé jedlo, veľa Coly, ovocie, dopĺňam z dropbagu všetko, čo mi chýba a idem na masáž. Počas masáže zisťujem, že ma na dotyk pomerne silno bolí aj pravá päta. Upozorňujem na to maséra. Po krátkej masáži mením tenisky a rozmýšľam nad tým, že by som v nich mohol mať trochu iný došľap, čo by mohlo mať za následok iné namáhanie chodidla ako doteraz. Okrem iného sú ľahšie a tlmivejšie. Je teda rozhodnuté a ďalej bežím v Tecton X. Hneď ako vybehnem omračuje ma šialená horúčava. Keďže sa ešte beží lesom, dá sa to v tieni prežiť. Na odkrytých miestach slnko strašne ubíja. Pamätám si, že keď som si lustroval niektorých bežcov, všimol som si, že Wataru Iinu sa zúčastnil niekoľkých púštnych pretekov a niektoré aj vyhral. Predpokladám, že by toto teda pre neho mohla byť určitá výhoda a šanca na víťazstvo v pretekoch. Myšlienkami sa snažím utekať všade možne, len aby som nemyslel na problém s nohou. Napomáha tomu aj to teplo, nemyslím na nič iné, len že sa každú chvíľu asi usmažím. Z lesa zbiehame na chodník okolo rieky. Cca každé 2 minúty naberám do šiltovky vodu a lejem si ju na hlavu. Efekt ochladenia pociťujem tak na cca 20 sekúnd. Po niekoľkých kilometroch chodník opäť stúpa a opúšťame rieku. V stúpaní začínam pociťovať nevoľnosť. Netuším čo sa deje, usudzujem, že sa asi silno prehrievam a preto zvoľňujem tempo. Úľava sa dostavuje okamžite.

Pokračujem teda vo voľnejšiom tempe. Prichádzam na občerstvovačku Klausenpass (102. km).

Sú tu ku mne všetci nesmierne milí, vypytujú sa odkiaľ som a pod. Stretávam tam jedného zábavného pána – otca jedného francúzskeho pretekára. Model premotivovaný tato. Vbehol do miestnosti, spomenul moje meno, ale tým naša konverzácia skončila. Po francúzsky nerozumiem ani slovo a pánko nemá potrebu prepnúť sa do mne zrozumiteľnej reči. Čosi tam kričí, máva rukami, neustále čosi ukazuje na mobile. Naozaj netuším, čo tam rieši. Prišlo mi len, že ho z nejakého dôvodu seriem.

Ďalší úsek do Altdorfu sa mi bežal celkom dobre. Užíval som si výhľady. Natočil som si krátke video a snažil som sa prestať myslieť na ten šialený úpek. Vnímal som, že noha nebolí, čomu som sa nesmierne tešil. Niečo pomohlo a je úplne jedno, čo to bolo. Mal som z toho radosť. Na najbližšiu občerstvovačku to bolo hodne zbehov, kde nohy dostávajú naozaj veľmi zabrať. Dobieham teda do Altdorfu (122. km) a vôbec netuším, že som prvý v poradí. Myslím, že mi to aj vraveli, ale dochádza mi to až keď odchádzam a vidím znechutenehého Sherpu Sangé ako si vyzúva tenisky a ide sa schladiť vo fontáne. Wataru, ktorý medzičasom dobehol, tam ide za ním. Dozvedám sa, že nevedel nájsť občerstvovačku a zablúdil. Neviem, čo sa v takýchto chvíľach hodí, ale nemal som teda v úmysle čakať kým sa chalani okúpu. Takže im iba oznamujem, že ja pokračujem a že ma za chvíľu isto dobehnú. Nechcel som sa nechať vyviezť zo svojho nastavenia, mal som nejakú predstavu ako ísť pretek a nemal som chuť strácať drahocenný čas. Na jednej strane som mal radosť z priebežného umiestnenia, na strane druhej som vedel, že sa pretek vlastne ešte ani nezačal a zóna poznaného pre mňa skončí zhruba v ½. Bolo však moc fajn bežať časť preteku s tými najlepšími.

Ďalšia pasáž na Blackenalp bola síce moc pekná s množstvom krásnych výhľadov, ale aj fyzicky náročná.

Bežali sme od 22:00 v noci celý deň a únava z celkového času na nohách, kilometrov a hlavne tepla sa kumulovala. Až hore na Surenenpass, to bol poriadne dlhý výšľap (z Altdorfu 1913 m+), ale snažil som sa ešte ušetriť nejaké sily, keďže ma ešte čaká zbeh na občerstvovačku Blackenalp a potom ďalší zbeh až do Engelbergu.

Blackenalp (140. km) bolo kúzelné miesto bez elektriny, mobilného signálu a so skvelou partiou ľudí. Do Engelbergu to už pre mňa bolo iba trápenie. Snažil som sa udržať ako také tempo, aby som dobehol do Base Campu. Netuším, koľkokrát sme z ktorej strany obehli Engelberg ale nemalo to konca. Dobieham do Basecampu (153. km). Po chvíli dostávam zimnicu. Sprcha a jedlo na mňa pôsobia blahodárne. Snažím sa všetko si pripraviť na nasledovný deň. Netuším koľko by som mal spať, aby som bol na druhý deň ako tak OK. Zisťujem od spolubežcov, čo plánujú oni a nakoniec sa rozhodujem pre 3-hodinový spánok. Líham a zvoní budík, fakt neviem, že som spal. Testujem nohy a zdá sa, že si trochu oddýchli. Netuším síce, čo to znamená v ponímaní toho, čo mám pred sebou, ale mám radosť, že organizmus dokáže regenerovať tak rýchlo. Dávam rýchle raňajky, beriem všetko, čo potrebujem a vyrážam smer Jochpass.

Nemôžem síce povedať, že by som bol čerstvý ale dokážem bežať a to sa na bežeckých pretekoch hodí. Od rána som celkom spokojný s tým ako sa mi ide.

Melchsee-Frutt (172. km) som navštívil 2 dni pred pretekom takže keď tade prebieham, aspoň na chvíľu bežím známym prostredím. Na občerstvovačke samozrejme pomáha Diego, myslím, že mu moc záleží na tom, aby prvý ročník dopadol dobre. Táto pasáž je celá ako nádherná vyhliadková jazda. Nasleduje poriadne dlhý zbeh do Meiringenu. Čaro týchto dlhých vyhliadkových zbehov je v tom, že keď sa zvrchu pozeráš, vidíš dedinu. Máš dojem, že rozoznáš muškáty v okne.

Po hodine behu máš stále ten istý pohľad a vidíš tie isté muškáty a vôbec sa netvária, že by boli bližšie. To isté platí aj po 2. hodine. Naučil som sa túto skutočnosť prijať a vždy, keď sa zvrchu pozriem viem, že to bude dlhá jazda.

V tomto prípade sa k tomu všetkému pridalo ešte silno pražiace slniečko. Do Meiringenu (192. km) dobieham značne použitý a som celkom rád, že sedím. Cítim sa tam veľmi dobre, zniesli by mi modré z neba. Ponúkajú mi možnosť ľahnúť si a myslím, že keby som zavelil, že chcem bábovku aj tú by rýchlo upiekli.

Pokračujem smer Grindelwald. Hneď za dedinou prebiehame v strmom stúpaní okolo nádherného vodopádu. Ďalej trasa stúpa hore údolím, terén síce neustále stúpa ale je behateľný. Začína sa kaziť počasie a chvíľu už aj pršalo.

Prechádzam cez Grosse Scheidegg a nasleduje zbeh smer Grindelwald. Tu ma obieha bežec, ktorý ide neskutočné bomby, vraj včera nemal svoj deň, za to dnes mu to teda ide na parádu. Zbeh do Grindelwaldu už nie je moc rezký, ale ešte sa to dá nazvať behom. Pred Grindelwaldom sa trasa stáča zase hore do hôr. Smejem sa na organizátoroch, že majú krásny zmysel pre humor. Ale celý čas idem v takom nastavení, že keby tam bol úsek ktorý treba prejsť po rukách, tak to bez reptania urobím. Naberám teda opäť výšku, nasleduje zbeh a zase hore. Po hodne dlhej dobe obieham okolo nejakých chát a mám dojem, že som asi minul občerstvovačku. Ak je to tak, mal by som aspoň nabrať vodu aby som mohol stúpať smerom ku Eigeru. Volám teda Horalke, či ma vie lokalizovať, aby som si túto skutočnosť overil. Zisťujeme, že som asi 2 km pred občerstvovačkou, pokračujem teda na Grindelwald (216. km). Počasie sa začína meniť a počuť aj búrku. Predtým ako vybieham na trať, snažíme sa vyhodnotiť, z ktorej strany asi búrka ide. Usudzujem, že mojim smerom by to malo byť OK a vyrážam. Hneď od začiatku hustne dážď, ale to mi až tak neprekáža. Po celodennom pekle je to vítaná zmena. Keď vychádzam z lesa, snažím sa počítať časový rozdiel medzi hromom a bleskom. Spočiatku sa to pohybuje na úrovni cca 20 sekúnd, z čoho usudzujem, že sa búrka vzďaľuje. Neskôr sa táto doba skrátila na cca 7 sekúnd, čo už považujem za problém a bežím aj úseky, ktoré by som v tomto stave za normálnych okolností ani náhodou nebežal. Hľadám nejakú možnosť schovať sa ale nič nenachádzam. Kontrolujem trasu na mape a usudzujem, že najlepšie, čo môžem urobiť je makať a hýbať sa dopredu a snáď narazím aj na nejakú možnosť schovať sa.

Prebieham popod Eiger a jeho ľadovec, teda aspoň mapa tak hovorí. Ja nevidím absolútne nič. Je hmla a tma, viditeľnosť cca 3m. Podľa fixných lán v niektorých úsekoch usudzujem, že som asi v exponovanom teréne. Nič mi to nerobí keďže nič nevidím. Po cca 1 hod sa viditeľnosť máličko zlepšuje a aj terén začína mať normálnejší sklon. Prichádzam ku lanovke Eiger Express a cítim sa hneď bezpečnejšie. Medzitým sa počasie podstatne zlepšilo. Je chladno, ale búrka zúri už niekde inde v diaľke. Prehodím pár slov so strojníkom, ktorý tam niečo majstruje a pokračujem smer Base camp Lauterbrunnen. Na začiatku je strmý hrebeň, neskôr sa dostávam na lúky a dole bežím po asfaltke.
Keď prichádzam do Wengenu, cítim sa ako víťaz. Ale to netuším, že ma ešte čaká čerešnička na torte, ktorou sú strmé serpentíny medzi Wengenom a Lauterbrunnenom. Je tam asi 1000 neuveriteľne strmých serpentín. Kráčať nechcem, lebo to trvá celú večnosť, ale beh neprichádza v úvahu. Mokré chodidlá dostávajú vážne zabrať. Mám obavy, aby som rozmočenú kožu na chodidlách nerozbil a preto dokráčam až do Lauterbrunnenu (237. km). V Basecampe už na mňa čaká Horalka, takže odteraz aj ja využívam výhody pretekára so supportom. Je to naozaj moc fajn. Mám prichystané veci na prezlečenie, veci čo si mám zbaliť na druhý deň a vôbec proste komplet servis, ktorý mne ako bežcovi ušetrí obrovské množstvo času a energie.

V Basecampe sa dozvedám, že kvôli búrke boli preteky dočasne pozastavené. Mňa sa tiež pokúšali volať, ale v návale adrenalínu som telefonát úspešne odignoroval. Jednoducho som telefón nepočul. Preteky vraj opäť bežia, ale museli evakuovať nejakú čínsku pretekárku, ktorá dostala panický záchvat a nebola schopná pokračovať. Nasledujú 2 hod spánku, rýchle raňajky a vyrážam na cestu.

Medzitým ma predbehol rumunský bežec ale usudzujem, že to bolo na úkor oddychu. Moja hypotéza sa potvrdzuje a pomerne rýchlo ho dobieham. Chalan je nesmierne ukecaný. Snaží sa konverzovať so mnou, s okoloidúcimi turistami, proste mele vkuse. Chvalabohu zisťujem, že mu moc výšľapy nejdú, vyzerá že má načatú achilovku.

V momente ako sa sklon vyrovná, preletí okolo mňa a huláka ako mu je tu dobre a že toto on takéto pasáže miluje, rovinky a zbehy, to je jeho. Fúúú, hovorím si, toto bude teda oriešok. Našťastie ma táto pasáž stúpanie spolu cca 1600 m, takže sa mu strácam a vychutnávam si ticho a výhľady. Ako sa mení terén, občas sa okolo mňa ešte chalan mihne, ale už to nie je s jeho zbehmi a rovinkami až také jednoznačné.

Prichádzame na občerstvovačku Griesalp (261. km), kde nás dobieha švajčiarsky pretekár Julien. Tankujem všetko potrebné ale zisťujem, že mám vybité hodniky. Asi som ich mal v noci zle napichnuté na nabíjačku. Zdržiavam sa teda o niečo dlhšie, chcel som ich nabiť aspoň na 40%. Bez hodín, ktoré používam ako navigáciu, by som bol v niektorých momentoch úplne stratený. Vybieham a Julien tam ešte ostáva. Po chvíli obieham nášho rumunského kamaráta a stúpam hore. Stúpanie je pomerne dlhé a strmé. Časový náskok mám pred Rumunom pomerne veľký, ale stáleho počujem ako s niekým melie. Neuveriteľné, ďakujem bohu, že nie som v jeho blízkosti.
Po dlhých a strmých stúpaniach nasleduje zbeh do Kanderstegu.

Zbeh je väčšinou behateľný, najprv po skalnom teréne, neskôr po pieskovom turistickom chodníku. Prebieham okolo nádherného jazera

Oeschinensee a vbieham do Kanderstegu (276. km).

O krátku chvíľu pribiehajú na občerstvovačku aj Julien a Claudiu.

Z Kanderstegu vyrážame spolu, ale po chvíli chalanom odbieham. Claudiu je neskutočne ukecaný, fakt mi lezie na nervy, preto som ochotný obetovať

všetky sily na to, aby som sa mu vzdialil. Po chvíli v hustom lese kufrujem, ale vyzerá to, že ani chalani na tom nie sú lepšie. Snažím sa vytvoriť si náskok, čo sa mi aj darí. Zotmelo sa ale bežím bez čelovky. Nechcem dať chalanom tú výhodu, že budú z diaľky vidieť, kde som. Prebieham cez lúky pod úpätie Hindere Loner a stúpam ku Bundechrinde Pass (2372mnm). Už som takmer na vrchu stúpania, keď počujem nad sebou zosuvy kamenia. Neviem, či je to zver, ale pravidelne počujem rachotiť pomerne blízko balvany. Okamžite zapínam čelovku. Ak je to zver nech sa drží ďalej a nespustí na mňa nejaké kamenie. Ako stúpam, hustne aj hmla. Keď prichádzam na Bundechrinde Pass, viditeľnosť je tak cca 3m.

Neviem nájsť správnu cestu, chodník, po ktorom som sa vydal, ide podstatne vyššie ako mi ukazuje GPS. Terén je pomerne strmý tvorený suťoviskom. Schádzam mimo chodník, čo je pri tak slabej viditeľnosti dosť nepríjemné ale meter po metri prečesávam okolie, aby som našiel správny chodník. Po pomerne dlhej chvíli sa mi to aj darí, stratil som však dosť z náskoku, ktorý som si prácne vybudoval.

Letím dole na občerstvovačku Adelboden (293. km). Počas zbehu už v diaľke za sebou vidím čelovky Juliana a Claudiu. Vyzerá to, že sa dnes ešte uvidíme. Dobieham na občerstvovačku, všetci sú tam strašne milí a obskakujú ma. Dosť vymýšľam s jedlom, už mi vážne nič neberie. Ponúkajú mi zapekaný chleba so syrom. Ponuku prijímam, ale ešte netuším aká veľká to bola chyba. Od tohto momentu mi je cca 2 dni zle a každé sústo ktoré odteraz zjem len silou vôle udržím v sebe.

Prichádzajú chalani a spolu sa vydávame na poslednú časť, ktorá smeruje do Basecampu v Lenku. Mala by to byť relatívne ľahká pasáž dlhá cca 15 km +699 m a cca -1000 m. Od začiatku mi je však jasné, že to bude boj. Bojujem so svojim žalúdkom a s Claudiu, ktorý stále melie. V jednej chvíli ho už aj Julien okríkne, nech drží láskavo

hubu. Claudiu sa tvári, že nič nepočul a melie ďalej. Mne vôbec nevyhovuje takéto trajdanie sa v trojke. Je mi zle, ledva sa vlečieme. Pokúšam sa zvracať, ale neúspešne. Chalani na mňa čakajú. Rád by som povedal, že som im za to vďačný, ale nie je to tak. Ani neviem ako dlho nám to trvalo ale dovliekli sme sa do Lenku.

V Lenku (308. km) nás čaká nocľah na posteliach. Nie, že by na tom v tomto stave záležalo, ale hlave robí vedomie, že budem spať na posteli, dobre. Dávam si sprchu, jesť mi nič nechutí. Keďže sme dorazili všetci traja naraz, dohadujeme sa dokedy budeme spať. Dohoda je 2 hodiny. Naozaj sa mi nechce striehnuť kto vstane skôr a naháňať ho. Ráno vstávame podľa dohody. Krátke balenie, raňajky a chystáme sa vybehnúť. Claudiu špekuluje, že neberie vestu, lebo má vraj kompletné odretý chrbát. Dohaduje si s organizátorom výnimku, keďže vesta je súčasťou povinnej výbavy. Hneď aj vybieha a nečaká na nás. Trošku ma tým naštval. Pozerám na Juliena a pýtam sa ho, či teda vyrážame aj my. Potrebuje ešte 10 minút a má v pláne na začiatku kráčať, má vraj niečo s nohou. Vyrážam teda sám a po krátkej chvíli dobieham Cladiu. Ten sa ospravedlňuje, že na nás nečakal ale že má chrbát v jednom ohni a je rád, že sa vôbec hýbe. Som celkom rád, že bežím sám. Najviac mi to takto vyhovuje. A nemusím počúvať Claudiu. Keďže Julien je so mnou v tej istej vekovej kategórii, bojujeme spolu o 3. miesto. Hovorím si, že nemám čo stratiť a ženiem, aby som si vytvoril náskok. Celkom mi to ide aj vo výšľapoch aj v zbehoch. Organizmus dokáže pomerne slušne zregenerovať za tie 2 hodiny spánku. Isto to nie je nejaké závratné tempo ale mne príde, že na 320. km bežím celkom slušne. Na zbehu chvíľka nepozornosti a letím do kotrmelca. Nič sa mi nestalo, strašne kľajem. Musím dávať väčší pozor, aby som sa zase niekde nevymlátil, bola by to škoda nedokončiť kvôli takej hlúposti.

Dobieham na občerstvovačku Gstaad  (333. km).

Zisťujem, že na Juliena mám cca 30 min náskok. Nie je to moc, ale na začiatok by to mohlo stačiť. Rýchlo niečo zobnem, stále ma však od včera trápi žalúdok. Naberám vodu a nejaké jedlo so sebou a vyrážam. Vonku je opäť celkom slušný úpek a čaká ma cca 1120 m stúpania a cca 16 km. Od začiatku sa snažím ísť v tempe, myslím na to, že Julien mal stratu iba 30 min. Po cca hodine si uvedomujem, že takýmto tempom do Montreux nedojdem. Snažím sa zistiť, aký mám náskok ale márne. Údaje organizátora sú nepresné. Horalka usudzuje, že podľa GPS by som mal mať náskok cca 1 hod.  Táto informácia ma trošku ukľudní. Som rád, že môžem trochu zvoľniť, pretože doterajšie tempo by som v tom úpeku dlho neudržal. Musím si niekedy pozrieť GPS záznam, nájsť si úseky, v ktorých sa mi zdalo, že makám. Po 300 km je to asi hodne relatívne a samého ma zaujíma aké tempo som tam asi išiel. Keďže som trochu zvoľnil tempo, začínam si aj trošku viac všímať okolie. Výhľady sú naozaj dych berúce a hovorím si, že Švajčiarsko musím určite ešte navštíviť.
Prebieham cez Col de Jable a zbieham do L’Etivaz (349. km). Dávam si sprchu a konečne zjem niečo viac. Varené zemiaky mi nerobili zle, tak som ich zjedol asi 5. Ďalší úsek má cca 15 km je celkom mierny. Jeden z tých ľahších.

Úvod sa mi celkom dobre beží, ale neskôr je to čoraz horšie. Ale od cca polovičky sa celkom trápim. Vyššie tempo z rána a teplo si vypýtali svoju daň. Neviem sa dočkať občerstvovačky v Rossiniere a trvá to celú večnosť, než tam dorazím. Som celkom rád, že sedím, dobrovoľníci mi nosia modré z neba a Horalka mi šla spraviť do vanu cestoviny. Dozvedám sa od dobrovoľníkov, že mám náskok cca 50 min. Nie som s tým spokojný a som z toho nervózny. Hádžem do seba všetko, z čoho ma nenapína a volám Horalke, že potrebujem vyraziť. Telefón má pri mne na lavičke. Nervozita sa stupňuje, nechcem strácať drahocenný čas. Jem ovocie, ktoré mi celkom berie a stále pozerám na hodinky. Konečne prichádza Horalka s plným tanierom cestovín. Som buran a odmietam, pretože už som toho zjedol moc a nechcem sa už viac zdržiavať.

Vybieham na trať ešte s jedným dobrovoľníkom, ktorý ma sprevádza ešte pár sto metrov. Po chvíli vbieham do lesa a makám hore po serpentínach. Hovorím si, že už nemám čo stratiť a idem, čo to dá. Po pár desiatkach minút vybieham z lesa na lúky a stále stúpam hore. Prichádzam na asfaltku, ktorá stále stúpa. Nechce sa mi veriť, že dokážem bežať. Nová energia z občerstvovačky a adrenalín ma ženú hore. Opäť vbieham do lesa a ďalšími serpentínami vybieham čoraz vyššie. Snáď po stý raz vbieham cez elektrický oplotok medzi spiace kravy. Existuje asi 25 rôznych typov prechodu cez oplotok, ktoré som počas uplynulých 4 dní videl. Ranu sa mi podarilo zinkasovať asi 10x. Koľkokrát som skočil do čerstvého kravského lajna asi nespočítam. Vytvoril som si priateľstvá a vážne dobre pokecal asi s 50 Malinami, Matyldami a neviem aké mená som tým kravám ešte dával. Táto pasáž nebola isto najľahšia, ale bežalo sa mi naozaj dobre.
Pomerne rýchlo sa dostávam na poslednú občerstvovačku Alpage de Chaude (378. km). Naozaj sa mi nechce veriť, že sa už blíži koniec. Je tu pomerne zima a tak hneď vyberám bundu. Sú tam dvaja dobrovoľníci v rokoch a vkuse sa niečo hádajú. Nemám chuť tam stráviť ani minútu navyše. Je mi kosa a ešte títo dvaja tu po sebe štekajú. Rýchlo vybavím najnutnejšie a vydávam sa hore na asfaltku. Po chvíli behu hore asfaltkou prichádzam na Col de Chaude, odkiaľ už vidno nočné Montreux. Úžasný pohľad, viem že ma ešte čaká nejakých pár km a zbeh cca 1680 m ale ten pohľad nabíja energiou.

Odtiaľ ešte krátke stúpanie na Rochers de Naye. Odtiaľ už takmer iba samé zbehy. Časť úseku už poznám, po mojom príchode do Montreux som si bol obzrieť túto časť trate. Vbieham do Montreux, celkom ma pobavilo, koľko schodov sme ešte smerom dole museli abslovovať (1055). Prebieham po nábreží a dobrovoľníci ma už smerujú do cieľa. Je skoré ráno, ešte je tma takže sa nedá povedať, že by to tu žilo. Mávam na všetky strany a zdravím fiktívnych fanúšikov. Celkom sa na tom zabávam.

Vbieham do cieľa, kde ma víta Diego Pazos. Nechce sa mi ani veriť, že sa to podarilo. Všetky obavy zo mňa opadajú až na tomto mieste. Chvíľu ešte debatujeme s Diegom, toho chlapa som si celkom obľúbil. Niekoľkokrát sa objavil na trati a vždy z neho sršala obrovská energia. Zisťujem, že jeho FKT ostalo nepokorené. Beriem si zaslúžené finišerské pivo a líham si do vaku. Užívam si každú jednu sekundu bytia. Je to naozaj skvelý pocit, keď sa niečo takéto podarí. 

Po chvíli prichádza Horalka. Zaspala v aute. Za posledné dni toho vôbec moc nenaspala, nie som si istý, či spala aspoň toľko čo ja. Patrí jej obrovská vďaka za pomoc na občerstvovačkách a Basecampoch. Šetrilo mi to obrovské množstvo času a zjednodušovalo život, keď som sa tam vôbec o nič nemusel starať. Takže, veľmi Ti ďakujem, Aďa, za všetku pomoc. Bola to šialená jazda a ty si bola jej súčasťou, nikdy Ti to nezabudnem. Spolu s „trénerom“ Marošom ste mi okrem iného robili na trati informačný servis. Neveril by som, koľko kamáratov ma na trati sledovalo a posielalo správy. Vlado, Jožinzbažin, Karin, Pampooch, Katka, Adya, Aďa s Michalom, Martin a aj ostatným moc ďakujem.

Dodávalo mi to obrovské množstvo energie a posúvalo dopredu. Moc ďakujem aj Martinovi Kasmanovi a Braňovi Mišovičovi, že sa o mňa posledné týždňe pred pretekom postarali a dali moju nohu dokopy.

 

 

 

 

 

 

 

 

Crossing Switzerland
www.crossingswitzerland.com
FB: https://www.facebook.com/crossingswitzerland
IG: @instagram.com/crossing_switzerland

1.ročník
parametre: celková dĺžka 390km, stúpanie 23.600m
FKT: 79 hodín, Diego Pazos
moje údaje: natrackovaná vzdialenosť 416,82km, natrackované prevýšenie 26.031m, celkový čas 102:47hod

Použitá výbava
Bežecká obuv: Hoka Mafate 2 Evo 81,7km, Hoka Tecton X 308,3km
Bežecká vesta: Compressport UltRun S Pack Evo
Bežecké palice: Mountainking Trailblaze Skyrunner Ultra
Hodinky: Coros Vertix
Čelovka: Petzl Nao
Okuliare: Julbo Aero Light
Šiltovka: Ciele RD Cap Velocity
Spodné prádlo: Monsroyal
Ponožky: Injinji Run, CEP
Tričká: Millet LTK Light Zip
Bežecké nohavice: Dynafit Ultra 2/1, Raidlight Ultralight Shorts, INOV Trailfly short
Vetrovka: Salomon S/LAB GTX Shakedry